Skočila baba z duba na hraba

"Načo žijem, keď neviem nič, len rýmovať?" vzdychnem si niekedy, keď zazávidím, aké zázraky vedia robiť takí chirurgovia, inžinieri alebo vincúri. Ale vzápätí si poviem, že som mal predsa len šťastie, keď som sa s takým zbytočným nadaním narodil na Slovensku.
My Slováci tú zbytočnosť zvanú rým milujeme tak ako už nikto na svete -- veď rým nás zachránil pred zánikom. Po rozpade Veľkomoravskej ríše niet po nás niekoľko storočí ani stopy -- ale celý ten čas sme si spievali, a tak sme si s pomocou rýmov zapamätali sami seba.
Hľa, aj tie naše príslovia! Angličan povie: "Don´t look a gift-horse in the mouth." A my: "Darovanému koňovi nepozeraj na zuby." Zdanlivo to isté, a predsa aký rozdiel! To naše príslovie sa dá spievať.
Stalo sa mi napríklad, že som v novembri 1989 stál na tribúne nežnej revolúcie. Pod tribúnou burácalo stotisícové námestie, práve som vyzval stranu aj vládu, aby sa vzdali moci, myslel som si, že nič dôležitejšie mi nikdy nevyšlo z úst, a tu sa ku mne nakloní študentský zástupca Tóno Popovič a vraví: "Vaša poézia pre mňa v živote veľa znamenala." "Čo z mojej poézie?" spýtal som sa ho, zvedavý, ktorá moja hlboká myšlienka sa mu vynorila z duše v tej historickej chvíli. A on nadšene zarecitoval: "Keď sa nikto nedíva, vezmeme dve kladivá, buch! ja, buch! ty, máme buchty."
A nedávno zase som stretol keramikára Mariána Polonského a ten už zďaleka na mňa kričal: "Čítal som, čo si napísal o tom Jánošíkovi -- že vynašiel snoubord, keď si spieval ,z tej doliny na tú preložím si latu'! Výborne! A chcem ti pripomenúť ešte jednu takú pesničku!" "Ktorú?" pýtam sa. "Skočila baba z duba na hraba! Tú použi, keď nejaká Slovenka vyhrá olympiádu v skoku do výšky!"
Sľúbil som Mariánovi, že použijem -- len musíme vyčkať na tú vysoko skáčucu Slovenku. A potom som vyskočil ja sám -- od radosti, že nežijem na svete zbytočne, pretože Slováci milujú rým a čítajú Hospodárske noviny.