Keď sa povie Marián Varga, väčšina si predstaví 70. roky, experimenty a artrockovú fúziu klasickej hudby s bigbítom. Alebo možno slávny dvojalbum Konvergencie (1971) či muzikál Cyrano z predmestia (1977). Mladšia generácia si ho zase spojí s festivalom Pohoda. V každom prípade - je to geniálny skladateľ a klavirista, ktorého dnes môžete počuť na jedinečnom koncerte v Bratislave.
Dnes hráte na Bratislavskom hrade koncert s Moyzesovým kvartetom. Bude aj v zlom počasí?
- Ak bude zlé počasie a bude liať, čo asi bude, tak sa to presunie do PKO. Asi na deviatu hodinu, aby to ľudia stihli.
Čo budete hrať?
- Moje pesničky, upravené. Klavír, prípadne syntetizér. Žiadne klasické veci, len moje. V Bratislave to bude zatiaľ jediný koncert, potom by sme v januári a vo februári mali hrať aj niekde inde.
Bude sa koncert nahrávať?
- Tento koncert nebudeme nahrávať, ale CD asi spravíme. Niekedy v septembri.
Pred pár týždňami vyšlo 2CD, ktoré mapuje vašu tvorbu, Hommage a Marian Varga. Máte k nemu nejaký vzťah?
- Ako ku každému cédečku. Sľúbili, že spravia aj iné moje pôvodné albumy, ktoré v tej dobe vznikali, takže pod tou podmienkou som súhlasil aj s týmto výberom. Lebo ja nie som veľkým priateľom výberov. Čo sa týka pesničkovej stránky, to je celkom v poriadku, ale tie inštrumentálne, to sa ťažko zostavuje, ťažko vyrovnáva. Ale je to dobré.
Hovoríte vy alebo ľudia?
- Aj ľudia hovoria, že to je dobré. Zrejme to budú kupovať iní ľudia než tí, čo to kupovali. Pre mnohých to môže byť taký štartový mostík, pre tých, ktorí si to v živote nekúpili. Tie ďalšie moje by mali vyjsť tento rok.
Píšete niečo nové?
- Áno, ale nechcem o tom radšej teraz hovoriť.
Ako skladáte?
- Pokiaľ sa dá, tak na počítači, a ak to nejde, potom si to napíšem na papier a nahrám do počítača.
Počúvate súčasnú vážnu hudbu?
- Toho je strašne veľa. A zo slovenských autorov - tí poslední, čo sami ešte páčili, majú dnes takých 65 - 70 rokov. O tých mladších nemám až taký veľký prehľad.
A čo svoju hudbu?
- Svoju vôbec nebudem počúvať, toho mám po krk.
Kedysi ste hrali bigbít, dnes vraj už bigbít vôbec neexistuje...
- Myslím si, že je to pravda. Aj celá hudba zanikne na týchto MP3 a MP4 a vôbec nebude. Cédečká nebudú vôbec.
Ale hudba nevyhynie.
- Ale ja si myslím, že áno. Ja som strašne skeptický. Myslím si, že vážna hudba je dnes ohrozená. Kto počúva dnes Stravinského? Koľko ľudí? Zo sto možno jeden.
Nebolo to tak vždy?
- Taký Mozart... kedysi také nebolo, že populárna hudba a vážna hudba. Mozart robil populárnu hudbu aj vážnu zároveň. Teraz už také veci, napríklad, že by dáky továrnik, lekárnik, doktor, hrali vo voľnom čase v sláčikových kvartetách, dnes nie sú. Aj toto amatérske muzicírovanie zaniklo, už to ľudia ani nepočúvajú. Menej ľudí počúva vážnu hudbu než pred dvadsiatimi rokmi. Ono sa to profiluje tak trošku kruto.
A nie je to len u nás na Slovensku? V Londýne je napríklad filharmónia celkom obľúbená.
- Tiež si nemyslím, že by tam chodili davy ľudí. Rozhodne je to vonku zaujímavejšie. Na viedenských filharmonikov musíte na abonentku čakať osem rokov, kým niekto nezomrie. U nás to tak v žiadnom prípade nie je.
Možno je to tým, že pri počúvaní vážnej hudby treba rozmýšľať. To asi nevie každý.
- Pravda. Vážnu hudbu treba počúvať aktívne, a nie pasívne. To nie je stereotypný rytmus, ktorý je stále rovnako ohlušujúci. Všetko je to stále rovnaké, to, čo počuť v rádiách, funguje len na zarábanie peňazí. U nás to nadobudlo priam taký katastrofálny rozmer.
Vedeli by ste žiť bez hudby?
- Nič iné som sa robiť nenaučil, takže som odkázaný robiť tú hudbu. Ja nemôžem zamieňať svoje poznanie za skutočné, aké to je. Nemám starosti, že by som na koncertoch nemal plné hľadisko, neviem, či to je tým, že to už dlho robím, že je to spojené s nejakou tou mojou históriou, viete?
A čo také obyčajné klasické pesničky, ako robil napríklad Johnny Cash, také neuznávate?
- No áno, ale také nepočujeme dnes nikde. To je to strašné.
Je niekto, s kým by ste chceli hrať?
- Ani nie. Skôr ľudia chodia za mnou.
Hráte s každým?
- Rozhodnem sa podľa toho, či tam vidím nejaký zmysel alebo nie. Čím ďalej, tým viac rozmýšľam o tom, či do toho ísť alebo nie. To je vekom. Taká autocenzúra.
Marián Varga (1947) sa narodil v Skalici. Študoval u profesora Jána Cikkera a na konzervatóriu u Andreja Očenáša. Po troch rokoch konzervatórium opúšťa a stáva sa členom skupiny Prúdy, s ktorou nahral legendárny album Zvonky, zvoňte (1969). Neskôr zakladá prvú artrockovú kapelu v Československu - Collegium Musicum. Jej repertoár zahŕňa okrem interpretácií tém z klasickej hudby (Haydn, Bartók, Stravinskij...) aj Vargove vlastné skladby. Najznámejším albumom z toho obdobia je dvojalbum Konvergencie (1971). Varga sa ako jeden z prvých hudobníkov u nás začal venovať konceptu absolútnej improvizácie, čiže komponovaniu hudby v reálnom časopriestore. Výber Hommage a Marián Varga (2006) je v poradí jeho 19. titulom. Kompletnú diskografiu a informácie nájdete na www.marianvarga.sk