Keď som bol ešte pubertiak, bývali sme v Žiline pri stanici. Nuž, keď som v nedeľu putoval do evanjelického kostola, ktorý bol až pri cintoríne, takmer na druhom konci mesta, musel som prejsť cez námestie, kde už krúžilo korzo, čiže aj všetky krásne katolíčky, pretože katolíci už mali po veľkej omši. Zvyčajne som tam uviazol, čo bol hriech o to väčší, že evanjelický kostol, do ktorého som nedošiel, bol súčasťou môjho životopisu: architekt Harminc ho dostaval práve vtedy, keď som sa narodil, a môj krst bol prvým úkonom, čo sa v ňom konal -- krstil ma sám pán biskup Ruppeldt.
A práve jeho, pána biskupa Fedora Ruppeldta, som zazrel raz v nedeľu zamiešaného medzi korzujúcimi. Ako to, že nie je v kostole? -- prebleslo mi hlavou. Ach, pravdaže, treba mu to uznať, je už na penzii. Len či to aj on uzná mne? Chcel som sa stratiť, no vtom ma už zbadal a chytil za gombík. Pán biskup bol totiž ten gombíkový typ, čo pri rozhovore rád stál -- a partnera rozhovoru si pridŕžal, aby mu neušiel. Pohyblivý ovál nedeľného korza sa teda zrazu narušil -- korzujúci nás museli obchádzať. Pán biskup, našťastie, nezačal skúmať, prečo nie som v kostole -- chcel sa so mnou pozhovárať o inom:
"Synku, ty píšeš básne, však? A vieš, že básnik musí mať hudobný sluch? Máš ho?"
"Nie dokonalý," vravím, "ale nejaký mám."
"Vyskúšame to. Zaspievaj po mne lá!"
Nevládal som vzdorovať a zaspieval som lá. Potom druhé lá, tretie, desiate, každé na iný tón, každé najprv zahlaholil pán biskup, a ja som ho zopakoval po ňom čo najtichšie -- no aj tak sa krásne katolíčky, čo nás obchádzali, išli uchichúňať. Trvalo to tuším večnosť, kým pán biskup spokojne povedal "máš ho" a prepustil ma...
Dávno je už aj on na večnosti -- no v júni si Žilinčania pripomínali 120. výročie jeho narodenia, a keďže to bol aj významný slovenský muzikológ, venoval som mu túto muzikologickú spomienku.