Scéna ako vystrihnutá z nízkorozpočtového slovenského sci-fi filmu: zablatená Katarína v o číslo väčších gumákoch sa túla v jarno-jesennej adventnej krajine a na obzore cvála na ufúľanom (pôvodne bielom) tátošovi denervovaný Martin a nadáva ako pohan -- parafrázujúc notoricky známu repliku Vladislava Vančuru o lete: "Tento spôsob zimy zdá sa mi akýsi nešťastný." Sneh nevŕzga, uši neoziabu, pod nechty nezachádza. Nezamestnaní vlekári vyhlásili neobmedzenú hladovku pred úradom vlády. Predavači zimných doplnkov žiadajú náhradu škôd až v centre Európskej únie. Pod Kriváňom zaznamenali najmenší výskyt snehuliakov v tomto tisícročí. Poslanci parlamentu sa odmietli uznášať, pretože nimi zvolený predseda nedokázal v tomto decembrovom dusne zabezpečiť dostatočný pitný režim. Štát je na kolenách, zima v nedohľadne. Tu by sa film mohol skončiť. Ako otáznik, ale aj výzva pre budúce generácie, ale na Slovensku je to inak. Do chaosom rozleptanej fantastiky prichádza záchrana v podobe všednodennej reality: politik. A hneď ponúka riešenie: pozdvihne to, čo Boh dal tejto krajine -- úrodné nížiny, mierne pahorkatiny, závideniahodné veľhory, priezračné rieky aj nespracovateľný nadbytok minerálnych vôd, lesy a pastviny. Dalo by sa povedať: nevyčerpateľný kapitál, aký by nám mohli závidieť aj vo všetkých naftových emirátoch sveta. Ale kto ho pozdvihne? Ako? A za čo? Boh nám totiž nadelil spolu s týmito neuveriteľnými hodnotami aj nedôveryhodných politikov, rozkrádačov božského kapitálu, bordelárov a profesionálnych ničiteľov prírody, papuľnatých rétorov, ktorí prázdnymi rečami unavili už nejedného vola, vyvolených mafiánov a smotánkových kyselinárov... Keď sa pesimistu spýtali, čo Boh nadelil tejto krajine, odvetil: "Krv, pot a slzy." A pesimista dodal: "Ale v darčekovom balení." Viem, zlá nálada by mala ustúpiť -- aspoň na niekoľko sviatočných okamihov -- meditatívnemu zamysleniu. Mala by...
Autor je spisovateľ