Prvá cesta na Slovensko trvala Jevtušenkovi -- básnikovi 72 rokov a uskutočnila sa až vďaka tomu, že Jevtušenko -- filmár vlani prijal úlohu predsedu poroty festivalu Art Film v Trenčianskych Tepliciach. Našťastie tam neuviazol a dva razy si ho užilo aj bratislavské publikum. Ako jeho prekladateľ som mal potešenie vystupovať spolu s ním. Prvý raz to bolo 24. júna 2005 v Au-parku, v kníhkupectve Panta-rhei, druhý raz 26. júna 2005 na Hviezdoslavovom námestí. Druhé vystúpenie sa skončilo a Jevgenij Jevtušenko povedal: "Ja choču na kladbišče." Ukázalo sa, že sa chce pokloniť Dubčekovej pamiatke. Keď sme prišli do Slávičieho údolia, ležali už na Dubčekovom hrobe čerstvé kvety -- Jevtušenko ich tam dal pre istotu poslať vopred. Zoči-voči fotoaparátom Jevtušenko kyticu zdvihol a znova pomaličky položil. Dal sa i nahovoriť, aby vyobjímal briezku rastúcu kúsok od Dubčekovho hrobu -- a briezka akoby sa stala tlmočníčkou medzi tým mŕtvym Slovákom a živým Rusom. Po návrate z cintorína sme si sadli na pohárik do jednej zo záhradiek na Panskej ulici. A keď sme sa potom v noci lúčili pri Hviezdoslavovej soche, skôr, než som mu prisľúbil, že mu preložím novú knihu, dal som mu domácu úlohu -- nech napíše báseň, ako stál nad Dubčekovým hrobom. Jevtušenko sľúbil, na druhý deň odletel do Oklahomy a o pár dní bola domáca úloha hotová. Sľub splnil vzorne, ani v názve sa neodchýlil od zadania -- báseň sa volá Nad Dubčekovou mohylou. V tej básni dostal Dubček ruskú satisfakciu. Môžeme si vďaka nej znova potvrdiť, že naňho máme právo byť hrdí. Veď Dubček podľa Jevtušenka
Neprehral -- len čestne nezvíťazil.
Radšej, než by márne prelial prúd
ľudskej krvi, vzdal ten boj a spasil
pred krvavým kúpeľom svoj ľud.
Musel prísť ruský básnik a povedať nám to takto na plné ústa? Nový slovenský Jevtušenkov výber (bude sa volať Ľudská tvár) sa ešte iba pripravuje do tlače, ale zatiaľ aspoň týchto pár veršov nech pripomenie 21. august 1968 a pamiatku Alexandra Dubčeka.