Vo veku 84 rokov zomrel v Bratislave televízny a filmový režisér Vido Horňák. Novinári a filmári z okruhu Horňákových priateľov informujú o jeho úmrtí prostredníctvom sociálnej siete. Na smutnú správu reaguje aj RTVS.
"Výraznú osobnosť Vida Horňáka si pripomenieme v nedeľu o 20.10 h na Dvojke v dokumente Portrét - Vido Horňák," informovala hovorkyňa RTVS Erika Rusnáková.
Miroslav Horňák sa narodil 3. apríla 1934 v Novom Meste nad Váhom. Krstné meno Vido, ktoré používal, si vybral po svojom starom otcovi.
Od detstva sa zaujímal o literatúru, čo neskôr komentoval slovami: "Keď som sa dostal k svetovej literatúre, k tým drámam, románom, hlavne od tých 30. rokov povedzme, k európskej a americkej, tak som vedel, kde je bolesť, kde ľudská hlúposť, kde naivita a falošné zjednodušovanie."
Začínal ako asistent réžie
V rokoch 1954-57 študoval odbor filmovej scenáristiky a dramaturgie na pražskej Filmovej akadémii múzických umení, kde sa stretol s režisérmi Ivanom Passerom, Milošom Formanom, alebo so spisovateľom Milanom Kunderom. Štúdium však nedokončil pre politické nezhody s pedagógmi.
Po vojenskej službe nastúpil ako asistent réžie Československej televízie v Bratislave a od roku 1961 sa stal režisérom Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa prejavil ako citlivý tlmočník dramatizácie literárnych predlôh.
Začínal ako asistent réžie pri prvom slovenskom televíznom filme Smrť sa volá Engelchen (1960). Príbeh z obdobia 2. svetovej vojny podľa literárnej predlohy spisovateľa Ladislava Mňačka nakrútil režisér Ivan Balaďa. Od roku 1961 už nakrúcal ako režisér vlastné filmy, takmer výhradne sa venoval televíznej tvorbe.
Filmové diela
Medzi jeho prvotiny patrí film O dvoch bratoch nakrútený podľa prózy Petra Jilemnického. Nasledovali snímky V páse zlomená (1966), Román o base (1968), alebo známy film S Rozárkou (1970) nakrútený podľa rovnomennej prózy Vincenta Šikulu. V hlavnej úlohe sa tu objavila vtedy len 21-ročná česká herečka Eliška Balzerová, v tom čase ešte s dievčenským priezviskom Havránková.
Ďalej sa Vido Horňák ako režisér podpísal pod filmy Zojka a Valéria (1971), Čierne ovce (1973). Jeho dielom je aj známa a divácky úspešná trojdielna televízna inscenácia Buddenbrookovci (1974) podľa románu Thomasa Manna.
Televíznymi adaptáciami ruských klasických diel bola Piková dáma (1974) podľa Alexandra S. Puškina, a tiež televízne spracovanie romantickej drámy Michaila J. Lermontova Čudný človek (1975). Nasledovali filmy Zenovo vedomie (1976), opäť trojdielna inscenácie Sesternica Beta (1979) podľa románu Honoré de Balzaca.
V roku 1989 nakrútil Vido Horňák dvojdielny film Staroružová dráma a detektívku Húkanie sovy. Jeho posledným hraným filmom bola snímka Európa, moja láska (1992).
Po roku 1990 nakrúcal filozofické dokumentárne filmy o stave spoločnosti Quo Vadis 20. storočie (1990), Stálo za to obetovať človeka? (1998) a Dejiny bezcharakternosti (2002).
Vido Horňák pôsobil aj ako predseda poroty slovenskej filmovej ceny Igric obnovenej v roku 1993.