Mami, napíšeme knižku pre všetky deti na celom svete a ich rodičov, pre babky a dedkov a pre všetkých, aby vedeli, aké to bolo v brušku. Dobre, mami?
Mama, nebo a ja je nezvyčajná a originálna kniha, ktorú musíte čítať s otvoreným srdcom i mysľou. Získa si vás bezprostrednosť a láskavosť rozhovorov, pri ktorých Matejko opisuje život pred svojím narodením. Aké to bolo v brušku úžasné, ako si vyhliadol svoju mamičku a chcel sa narodiť práve jej.
„Úplne do detailov mi opísal pár situácií, ktoré sa naozaj stali. Akoby vtedy sedel vedľa mňa. Lenže Matejko bol v čase, keď sa tie situácie odohrali, ešte len v brušku. Až to ma presvedčilo napísať náš príbeh...“ tvrdí autorka, jeho mama Eny Hanks.
Napokon z toho vznikla kniha, ktorej dal názov Milan Lasica a ilustrácie vložila Lucia Čermáková.
Prvá časť knihy približuje tehotenstvo mesiac po mesiaci – pocity, zaujímavé fakty, postrehy.
Od zvláštnych chutí, cez zmeny tela, odber plodovej vody, prvé pohyby bábätka až po cisársky rez a dva mesiace v inkubátore. V druhej časti sledujeme láskavé rozhovory mamy so synom, ktorý jej rozpráva, aké to bolo v brušku, prečo si vybral práve ju za maminku a čo všetko si pamätá.
Stanislav Štepka, dramatik a herec: „Je to zvláštny pocit, mať dve srdcia... zachytíme pekný postreh od nadchnutej a poeticky skrz-naskrz naladenej autorky. Necháme sa „ako pierka z krídla anjela“ unášať v krehkých a vtipných dialógoch matky so synom v krajine nehy a najmä fantázie. Je tam príjemne."
Dizajnérke Eny Hanksovej vyrozprával jej 6-ročný syn prekvapivé spomienky z prežívania, keď „bol ešte v brušku“. Predtým ako prišiel na svet a niektoré detaily sú neuveriteľne reálne a pravdivé. Ako je to vôbec možné? Je to len fantazírovanie?
Deti si rady vymýšľajú, majú neuveriteľne bujnú fantáziu, ale ako mohol vedieť niektoré detaily, ktoré sa udiali ešte počas tehotenstva jeho mamy a o ktorých mu nikdy nehovorila?
„Bolo to veľmi príjemné. Nič neprebiehalo nasilu. Neboli to dlhé rozhovory, aby ste si nemysleli, že sme debatovali po nociach. Trvalo mesiace, kým sa toto naše rozprávanie skončilo. Všetko je autentické. Moje otázky vyplynuli z rozhovorov, neboli vôbec pripravené,“ približuje Eny Hanksová.
A Matejko? Veľmi sa tešil, že to všetko môže svojej mamičke porozprávať. Prežíval každú emóciu, radosť, smútok. „Mám z toho zážitok na celý život,“ dodáva mamina.
"Detská fantázia je neuveriteľná a krehká,“ povedal ku knihe český herec Miroslav Donutil. „Neuveriteľná preto, že jej my, dospelí, už dávno zbavení schopnosti prijať jej podstatu, nechceme uveriť, a krehká preto, že ju sami u detí potláčame tým, ako ich neustále opravujeme a hovoríme im tie „správne a overené“ fakty. Náš pragmatizmus nabaľovaný vekom nám totiž ani nič iné neumožňuje.“
HNonline.sk vám ponúka krátky úryvok z knihy Mama, nebo a ja:
VYTÚŽENÉ STRETNUTIE
Čakám spolu s manželom na JISke. Neviem sa dočkať. Oblečená som ako keby v skafandri. Skôr ako sa mám priblížiť k inkubátoru, prebieha dezinfekcia, pomaly až deratizácia.
Je tu sterilné prostredie, dezinfikujú mi ruky, nohy, hádam by ma tu aj vykúpali. Obliekajú ma do plášťa, na hlavu dávajú čiapku, na ústa rúško. To asi aby som bola ticho, myslím si.
Na nohách mám modré igelitové návleky, tie dôverne poznám. Nie raz som s nimi išla po meste. Ja teda vyzerám. Ani by som sa nespoznala. Nečudovala by som sa, keby sa ma môj synček zľakol. Obaja sme zvedaví, aké to bude.
Nemám žiadne očakávania, ani nič neplánujem. Jediné, na čom mi záleží, je, aby to môj drobček prežil a bol v poriadku. Konečne. Už ťa vidím, synček môj milovaný. Cítim obrovskú úľavu.
Pozerám sa do inkubátora, ktorý je sčasti prekrytý tenkou látkou ružovej farby s detským motívom. Asi kvôli svetlu, keďže sú tu samé prístroje, hadičky, svetielka. Matejko je napojený na prístroje.
Je nádherný, páči sa mi na ňom všetko.
Úroveň mojich nervotransmiterov je na maxime. Som šťastná. Ani neviem, čo mám povedať alebo sa opýtať. Je to však príjemné, asi som vystrašená, veď kto by nebol. Ani neviem, či vôbec dýcham. Len pozerám a pozerám a usmievam sa na môjho najdrahšieho synčeka...
Prichádza sestrička, chce mi čosi vysvetliť. Ukazuje na dieťatko. Plienku má až pod pazuchami. Trčia z nej len nitky a to sú malinké nožičky. Asi sa veľmi čudujem. Sestrička sa na mňa pozerá, všimla si to.
Radšej mi všetko detailne opisuje. Potrebujem to, aby som bola v obraze. Už sa len nechať zarámovať. Potrebujem hlavne Matejka. A on potrebuje mňa.
Dozvedám sa, že plienky, ktoré Matej má, sú najmenšie z tých, ktoré sa vôbec na svete vyrábajú. A že mám ísť potom do obchodu s hračkami kúpiť oblečenie pre bábiky, taký je maličký.
Zasa sa čudujem, po chvíli si uvedomujem, že mám otvorené ústa. Rýchlo ich zatváram, ale letmej myšlienke sestričky, aká som blbá v mojom veku, sa asi nevyhnem. Áno, narodila sa mi živá bábika.
Pokúsim sa Matejkovi zohnať normálne, nie hračkárske oblečenie. Všetko, čo má doma pripravené, mu bude veľké, veľmi veľké. Nevadí, poradíme si. Pozorujem ho. Neplače, spinká.
Lekár ma usadil na stoličku, vyberá synčeka z inkubátora a podáva mi ho. Bojím sa ho dotknúť, trasiem sa, mám strach, aby som mu neublížila. Manžel stojí vedľa mňa, tiež čaká na ten náš zázrak. Sestrička mi dodáva sebavedomie.* „Nebojte sa, sme tu, všetko vás naučíme.“
Vítam ťa na svete, srdiečko moje. Malý Matejko už leží na mojej hrudi, šalátik môj maličký, menší ako Janko Hraško. Túlime sa k sebe. Láska moja. Doslova sa na mňa prilepil ako pijavička. Tie pocity sú neskutočné. Nedá sa to opísať slovami. Malinké rúčky sa vystierajú ku mne. Bože, veď on ma chce objať.
Pozrite. Zlato moje, ľúbim ťa. Chvíľočkami sa na mňa nežne pozerá, ešte nevládze mať otvorené očká. Ale snaží sa, veľmi sa snaží. Noštek ako gombička. Telíčko jemnulinké ako pampúšik. Celý je dokonalý. Lekár stojí pri mne, dovolí mi stiahnuť rúško. Bozkávam malinké telíčko a šepkám mu do uška samé tajnosti....