"Tretí svet klope na dvere Európy a vstupuje do nich, i keď s tým Európa nesúhlasí. Problém nie je v tom, že treba rozhodnúť (ako sa naoko nazdávajú politici), či v Paríži pripustia do škôl študentky so šatkou, alebo koľko mešít treba postaviť v Ríme. Problém je v tom, že v nasledujúcom tisícročí (a keďže nie som prorok, neviem určiť presný dátum) bude Európa multirasovým, alebo, ak chcete, "farebným" svetadielom. Bude to tak, či sa vám to páči alebo nie." Sú pre nás tieto slová Umberta Eca výzvou, varovaním, či iba racionálnym konštatovaním nevyhnutného? Ako sa Európa -- a teda aj my -- vyrovná s konfrontáciou kultúr, s každodennosťou iných životných štýlov, s náboženskou orientáciou, ktorá je nám cudzia? Byť tolerantní k inakosti sa musíme naučiť postupne, krok za krokom. Je to dlhodobá, náročná a nie vždy splniteľná úloha. Intolerancia nám však až taká cudzia nie je. Náš vzťah k našim domácim menšinám je síce papierovo dokonalý, zákonmi "ošetrený", ale skutočnosť je na míle vzdialená ideálnemu stavu. Nielen náboženská, rasová či národnostná inakosť nás dráždi, popudzuje, ale aj inakosť názorová, myšlienková. Pred rokom zavraždili dodnes nezistení páchatelia mladého študenta. Pravdepodobnou príčinou tohto neodpustiteľného činu bola "výzorová" -- a podľa všetkého -- aj názorová inakosť. "Najnebezpečnejšia netolerantnosť je práve tá, ktorá vzniká bez akejkoľvek doktríny, ako výsledok najprimitívnejších pudov," píše vo svojej, už vyššie citovanej, eseji Umberto Eco. Ale nebezpečná netolerantnosť nie je zakódovaná iba v hlavách "vyholencov", ale -- a to je oveľa nebezpečnejšie -- aj v hlavách niektorých politikov. Európu čaká v tomto tisícročí ešte nejedna konfrontácia so všetkými známymi, ale i neznámymi mutáciami "besnej intolerancie". Náhlych skratov "zdravého rozumu" bude neúrekom. Nosiči poplašných správ sú už na ceste. A funkčnú vakcínu, ktorá by vytesnila šírenie "besného" vírusu, zatiaľ nemáme. Ale pomôžme si -- aspoň v začiatkoch -- slovným preparátom Umberta Eca: "Intelektuáli nemôžu bojovať proti divokej netolerantnosti, pretože zoči-voči rýdzej živočíšnosti bez myšlienok sú myšlienky bezbranné. Je však prineskoro, keď bojujú proti doktrinálnej intolerancii, pretože keď sa z intolerancie stane doktrína, je prineskoro bojovať s ňou, a tí, čo by to mali robiť, sa stávajú jej prvými obeťami. Divokú netolerantnosť treba potláčať v jej samých koreňoch, prostredníctvom nepretržitej výchovy, ktorá sa začína v najranejšom detstve, ešte skôr, ako sa vpíše do slov nejakej knihy, skôr, ako sa stane priveľmi hrubým a tvrdým nánosom na správaní."
Autor je spisovateľ
StoryEditor