V úvodnej časti ste spoznali tajomného muža vo flanelovej košeli, čo sa neustále zjavuje na bilbordoch lídrov politických strán a hlavnú postavu románu, Krištofa -- šepkára, ktorý pracuje vo veľkom divadle.
Bibliou pre Krištofa bola jediná kniha, ktorú kedy naozaj prečítal -- Teloveda od MUDr. Karola Weignera. Vyšla v roku 1924 v Prahe nákladom Profesorského nakladateľstva a kníhkupectva, spoločnosti s ručením obmedzeným. Cena neviazaného výtlačku Kč 10.20, cena viazaného Kč 12.60.
Výborne rozumel, čo sa v nej píše a bol si istý, že tu môže nájsť odpovede na všetky otázky. Bolo mu to jasné hneď, ako ju prvý raz vzal do ruky. A mohla za to... gravitácia! Áno, nech to znie akokoľvek šokujúco, ale náš najvnútornejší svet je jednoducho a banálne ovládaný primitívnymi fyzikálnymi zákonmi. Najžiarivejším príkladom je Newton a jeho jablko.
Newtonova príznačná príhoda sa svojrázne zopakovala v isté horúce letné popoludnie, keď sa desaťročný Krištof rozhodol, že si trochu zdriemne na pohovke. Kdesi vysoko nad ním sa týčila polička s knihami. Mnohé už zožrali mole -- nie bezdôvodne im chutili najmä staré vydania kuchárskych príručiek. S ostatnými knihami sa nehýbalo, ale ako dobre vieme -- každý predmet, ktorý dlho leží na jednom mieste, podvedome čaká na svoju príležitosť, aby mohol konečne zmeniť polohu. Nejedny na to čakajú celé roky, prípadne stáročia, iné využijú aj najmenšiu trhlinku v rovnováhe. A tak, keď Krištof, zmáhaný nejakým nepokojným snom, prudko vydýchol, rozkolísalo to jemnú pavučinku nad jeho hlavou, vydesený pavúk sa rozbehol po bielej omietke a vybehol na Telovedu od MUDr. Karola Weignera, ktorá sa najprv máličko vychýlila, potom sa pomaly zošuchla po zaprášenej dečke a mierila dolu. Vo vzduchu nabrala rýchlosť a celou svojou váhou narazila na Krištofovo čelo. Počas letu sa roztvorila, takže keď Krištof prekvapene otvoril oči, mohol hneď čítať:
Ľudské a živočíšne telo vôbec môžeme pozorovať a skúmať ako ktorýkoľvek predmet alebo jav v prírode, pri ktorom výskume sa tážeme, ako je ustrojené ľudské telo a jakých výkonov je schopné. Študovaním ľudského tela, jeho stavby a výkonnosti nadobúdame cenných vedomostí o tom, ako si máme zachovať zdravie, ktoré je základom pre zdarné plnenie životného úkolu. Rozličné vlivy zovňajšie -- svetlo, teplo, zvuk -- i vnútorné pôsobia na telo a dráždia ho, telo tieto podnety vníma a prejavuje svoju životnosť rozmanitou reakciou: pohybom, výrobou tepla, vymiešovaním štiav a ináč. Tieto dve základné vlastnosti živého tela sa nazývajú čuvosť a reaktivnosť.
Hlboká symbolika a pravdivosť týchto slov Krištofa doslova ohromila.
Čítal ďalej:
Každá bytosť ľudská sa skladá z prevelikého počtu buniek, ktorých je v tele do mnoho miliónov!
Pozoroval svoje ruky a bol šokovaný. Uvedomoval si nekonečnosť vesmíru.
Svaly sú ohraničené časti zahnedlo červenavej hmoty živočíšneho tela, ktorej sa obecne hovorí mäso.
Odhryzol si kus hovädzieho, ktoré mu plávalo v polievke a zrazu vedel, že má dočinenia s niečím naozaj veľkým. Zamyslene prežúval.
Od tejto chvíle nosil Telovedu pre každý prípad stále so sebou.
Aj teraz, keď spomalený neskorým večerom vstúpil do brány domu, v ktorom býval, mal ju v ktoromsi vrecku na kabáte.
Na prízemí kdesi v zátylku pocítil, že za dverami svojho bytu stojí Meternich. Stal sa už za tie roky akýmsi duchom domu. Na milimeter odchýlené dvere, oko, ktoré takmer nie je vidieť... Naučil sa dokonale splývať s akýmkoľvek materiálom. Zmenila sa mu pigmentácia i štruktúra pokožky. Jeho hlas postupne začal znieť ako tiché ťukanie na drevo, alebo pripomínal diskrétne vŕzganie pántov -- to všetko v závislosti od závažnosti poslania a situácie.
V minulosti bol dôverníkom tajnej polície a ani teraz, v neskoršom veku na dôchodku, nedokázal odolať svojej veľkej vášni. Hromadil obrovské množstvá údajov o svojich susedoch a rozposielal ich rozličným inštitúciám. Mnohí obyvatelia domu to oceňovali, pretože takto sa aspoň raz za čas mohli ubezpečiť o tom, že vôbec existujú.
Krištof nastúpil do výťahu a vyviezol sa na šieste poschodie. Vybral z vrecka kľúče a chvíľu si ich len tak pohadzoval v ruke. Bol rád, že už čoskoro bude doma, ale zároveň čo najviac predlžoval chvíľu, kým vstúpi do svojho bytu. Nikto ho tam nečakal, zatiaľ čo ostatní ľudia práve spoločne dojedali neskorú večeru, alebo sa venovali nočným návštevám chladničiek. Podľa výparov z kuchýň, ktoré sa prepchali aj cez zavreté dvere, Krištof rád hádal, čo kde varili. Počúval zvuky, ktoré doľahli až na chodbu a premýšľal, čo sa deje v okolitých bytoch. Ale zvyčajne mu zlyhávala fantázia, pretože zvuky boli príliš tlmené a vône jedál sa miešali a prestupovali, až celkom nakoniec zvíťazila aróma cesnaku a ostrý pach octu. Tým voňal tento dom.
Vzdychol si a vopchal kľúč do zámky.
Byt, v ktorom Krištof býval, bol celkom veľký, ale priestor v ňom zmenšovali predmety, čo v obrovských množstvách nakupovala jeho matka. Pri dlhoročnom stoickom a uvážlivom pohľade na všetky tie košele z polyesteru, lampy s bakelitovými tienidlami, keramické zvieratá a plastové popolníky Krištof postupne uveril v existenciu akéhosi zvláštneho miesta, ktoré je nevyčerpateľným zdrojom podobných výtvorov.
Raz -- keď matka odcestovala do kúpeľov -- vzal kľúče od jej bytu a kompletne ho prehľadal. Nazrel do každej zásuvky, pod posteľ, aj do skríň, obrátil naruby pivnicu a komoru, pozeral za obrazy a zrkadlá, či sa tam neskrýva nenápadný trezor, prezrel škáry medzi parketami, preklepal steny, zroloval koberce... Ale bez úspechu. Nenašiel žiadne tajné zásoby. Nič.
Zlomilo ho to.
Uveril v existenciu KOMU-SHOPU.
Iné vysvetlenie si jednoducho nevedel predstaviť.
Podľa Krištofových predstáv to musel byť špeciálny tajný obchod, možno bývalá diplomatická predajňa... ktovie? Proste jediné miesto, kde sa ešte dali kúpiť staré dobré socialistické výrobky, aké už inde vymizli z pultov akoby sa po nich zľahla zem.
Nikdy sa na to matky neodvážil spýtať, keď videl, že nadšene čaká so žiariacimi očami a s prstom na zvončeku ako malé dievčatko, a s márne potláčaným nadšením, drží v ruke ďalší uterák s modrobielym vzorom jeleňov v ruji alebo ďalšie sivé tesilové nohavice. Okrem toho si bol stopercentne istý, že je viazaná prísnym mlčaním, takže na priamu otázku by sa určite len nechápavo usmievala a nakoniec by všetko zahovorila. Postupne sa s tým zmieril, naučil sa s týmito predmetmi žiť, ba v poslednej fáze sa mu naozaj začali páčiť.
Párkrát sa aj pokúšal svoju matku na ceste do KOMU-SHOPU sledovať, ale zvyčajne sa mu beznádejne stratila v dave. Už-už mal pocit, že ho odhalil, ale nakoniec sa z toho vykľul zelovoc alebo obchod so starožitnosťami.
Jedného dňa bol Krištof zrazu celkom blízko. Sledoval matku asi hodinu. Chodila po uliciach stále dookola už tak dlho, že to celé nedávalo zmysel. Ibaže by sa chcela niekoho striasť. Neustále sa obzerala. A potom v istej chvíli zastala pred veľkou železnou bránou a urobila krok k nej... Obzrela sa. Zaváhala.
Zvrtla sa a rýchlym krokom odišla preč.
Krištof si bránu pozorne prezrel. Nič zvláštne na nej nevidel. Chcel vojsť dnu, ale bola zamknutá. Priečelie nad vchodom zdobila ošúchaná freska s robotníkom a roľníčkou na pozadí zapadajúceho slnka, za nimi sa týčili komíny a zvlnené pole žal sotva viditeľný kombajn. Celý výjav ožarovala veľká hviezda, ktorá podľa všetkého kedysi mala červenú farbu. Fresku takmer nebolo vidieť. Po celom meste zostalo takýchto zabudnutých reliéfov ešte stále dosť. Vojaci Ľudovej armády, robotníci so zaťatými päsťami, šťastní pionieri...
Krištof hodil rukou, zvrtol sa a šiel preč. Potom mu postupne došlo, že to všetko bol asi len zastierací manéver. Matka teraz určite veselo nakupuje v pravom KOMU-SHOPE a teší sa, ako ho dostala! Chcel sa ešte za ňou rozbehnúť, ale rozmyslel si to. Možno mal byť opatrnejší. Asi niečo vytušila.
V treťom pokračovaní príbehu sa dozviete, kde sa vzala Krištofova schopnosť našepkávať a vnukávať ľuďom myšlienky, a ako sa vlastne stal šepkárom.
Predchádzajúcu časť románu nájdete na (webovej stránke .....).