Poľské vydanie časopisu Vogue označilo film Pomaľované vtáča za "pornografiu násilia". Snímka bola premietnutá na festivale v Benátkach. "Presvedčenie, že na plátne nesledujeme skutočné udalosti, ale skôr krajne subjektívne spomienky, ktorých podobu určuje trauma, je jedinou obrannou stratégiou pre film českého režiséra Václava Marhoula, nakrúteného podľa kontroverzného románu Jerzyho Kosińského," napísala recenzentka.
Trailer k filmu si pozrite vo videu:
Pripomenula, že keď sa kniha dostala v roku 1965 do kníhkupectva, niektorí ju oslavovali ako vrcholné dielo, zatiaľ čo iných pobúrila. Hlavný hrdina, bezprizorný Žid či Cigán, osamelo putuje vojnou zničenou dedinou v bližšie neurčenej východoeurópskej krajine.
Putuje priestorom, ktorý po nepredstaviteľných ukrutnostiach stratil ľudskosť a stal sa miestom neľudského správania. Hrdina sa potáca od hororu k hororu - a horor pripomína kritičke aj Marhoulov film.
"Napriek tomu, že kamera odvracia objektív od toho, čo je najukrutnejšie, divák má pocit, že vidí príliš veľa. Zbierka sadistického správania, predvedená na plátne, by sa do recenzie nezmestila. Sexuálne zneužívanie mužmi a ženami, pohanské obrady, zakopávanie do zeme, trhanie psom, útek cez pole mŕtvol, slalom medzi strelami. O obyčajnom bití, hladovaní alebo šikane ani nehovoriac, rovnako tak o pohľadoch plných nenávisti."
Marhoulovi sa podarilo pre jednotlivé postavy získať "imponujúcu skupinu skvelých hercov": Stellan Skarsgaard, Udo Kier, Harvey Keitel, Lech Dyblik, Julian Sands. Tí a ďalší prechádzajú cez plátno v niekoľkominútových epizódach, pričom niektorí sa museli naučiť hovoriť zmesou jazykov regióne. Barry Pepper vo svojej epizóde takmer celý čas mlčí: "Keď sa ozve, pochopíme prečo. Iní hovoria slimačím tempom, slabikujú ako deti."
"Hranice toho, čo sa na plátne smie ukázať a čo nie, sa posúvajú oddávna," pripustila autorka recenzie a pripomenula "béčkové" filmy či ospravedlňovanie krutosti autorovou víziou v umeleckých dielach, ako v prípade Larsa von Triera.
"Marhoul robí štylizovaný film, o čom svedčí aj výber čiernobielej palety farieb a zrnitosť filmového pásu. Na druhej strane sa však zameriava na realizmus. Záleží mu na tom, aby sa emócie, sprevádzajúce ďalšie a ďalšie traumy dotýkali diváka," píše recenzentka a dodáva, že podľa Juliana Sandsa sa také filmy robia preto, aby si ľudia pripomenuli hrôzy minulosti a aby sa už nikdy neopakovali.
"Zámer je jedna vec, výsledok druhá. Tu sa bohužiaľ nekonali. Pomaľované vtáča často neúmyselne odbočuje do segmentu béčkových filmov," myslí si autorka, podľa ktorej filmová nadsázka v podobe šokujúcich scén plných násilia až príliš prekračuje hranice dobrého vkusu. A tiež zanecháva pocit nenaplnenia.
"Pobúrenie a šok sa postupne mení na ľahostajnosť. Tiež som mala chuť odísť z kina, ale nie preto, že som nemohla vydržať to, čo sa dialo na plátne. Tento štýl rozprávania ma jednoducho unudil. Nepotrebujem také filmy, aby som si pamätala a cítila. Poznám lepšie. Švy Marhoulovej stratégie sa odhaľujú a celok sa presúva do grotesky. Úporná fantasmagória sa stáva pornografiou násilia. Pomaľované vtáča? Skôr zafarbený lišiak," uzavrela.