Keď myslenie nedovoľuje žiť

Niektorým ľuďom sa zdá, že premýšľanie prináša nešťastie, samotu a chudobu. Jednoducho, že intelekt nedovoľuje človeku normálne žiť. Takéto myšlienky vŕtajú v hlave aj hlavnému hrdinovi knižky Ako som osprostel od mladého francúzskeho spisovateľa Martina Pageho. Človeku mysliacemu, ktorý už nevládze uniesť ťarchu svojho intelektu, podľa neho zostáva niekoľko možností: stať sa alkoholikom, spáchať samovraždu alebo jednoducho osprostieť. V súčasnosti, keď sú pulty kníhkupectiev preplnené príručkami o tom, ako sa stať rýchlo úspešným, ako mať kvalitný sex, ako bez námahy a bez sebaobmedzovania rýchlo schudnúť, ako si možno postaviť v garáži vrtuľník, či ako sa stať veštcom bez námahy a výčitiek svedomia, vydavateľstvo Sofa prináša na slovenský knižný trh príbeh človeka, ktorý sa tiež rozhodol radikálne zmeniť svoj život k lepšiemu. Antoine, hlavný hrdina príbehu, už v svojich 25 rokoch nevládze ďalej pokračovať v nešťastnom živote asociála. Jeho dovtedajší život podľa neho spočíval v nadmernej tolerancii voči druhým a v ustavičnej snahe im absolútne porozumieť. No keďže chcel porozumieť každému, nemohol sa začleniť do žiadnej z množstva skupín, ktoré existovali iba vďaka znechuteniu a pohŕdaniu niekým ďalším. Antoinova zvedavosť a otvorenosť ho vždy nútili ignorovať umelé hranice a skupinové sebaklamy. Tak sa nechtiac stal bezdomovcom vo vlastnej krajine. V zúfalstve sa pokúsil z tejto situácie dostať niekoľkými spôsobmi. Najskôr sa rozhodol vrátiť medzi ľudí tak, že sa stane alkoholikom. Opilstvo by podľa Antoina malo potláčať chuť priveľmi premýšľať, ale ako alkoholik by sa zbavil svojej beznádeje. Konečne by mal v živote cieľ -- vyliečiť sa z alkoholizmu. K tomu by ešte ako alkoholik mal pri svojom novom životnom postavení aj spoločensky uznávanú chorobu, čo v prípade intelektualizmu neplatí. Konečne by sa mohol niekam zaradiť a ešte by sa o neho starali a ľutovali by ho...
Po neúspechu zaradiť sa do tejto skupiny sa rozhodol pre zjednotenie so svetom -- pre samovraždu. No kurz samovraždy pre každého, na ktorý sa prihlásil, ho zbavil amatérskej nevinnosti samovraha a dal mu vedomosti profesionála. Táto kvalifikovanosť mu nakoniec odobrala chuť zabiť sa. Neúspechy v riešení svojej bezvýchodiskovej situácie v hlavnom hrdinovi ešte zosilnili presvedčenie, že inteligencia je choroba. Ako posledná možnosť sa ukazuje zapojenie sa do života a rozplynutie sa v tom, čo nazývame verejnou mienkou. Cestou k ľuďom mu malo byť osprostenie, na ktoré Antoine vyvinul niekoľko účinných metód. Tak ako osprostieval, postupne získaval čoraz silnejší pocit, že je realistom, ktorý svoj život zariaďuje podľa vzoru svojich úplne priemerných susedov. Namiesto očakávanej znudenosti, znechutenia, prípadne nejakej psychickej poruchy hlavnej postavy sa jej podarí pravý opak. Úplnou náhodou urobil Antoine dobré burzové operácie, ktoré mu prinesú miliónové zisky... .
Až potiaľto môže knižka Martina Pagea slúžiť ako kvalitný a vtipný sprievodca úspešnou kariérou. Príbeh však nie je z červenej knižnice, podľa ktorej by si pravdepodobne Antoine nakoniec našiel peknú a úspešnú ženu, s ktorou by mal krásny dom, syna a dcéru a každoročnú dovolenku v Tichomorí. Aj v Antoinovom živote sa totiž vyskytla malá, najskôr bezvýznamná náhoda. Raz zabudne použiť jednu zo svojich ohlupujúcich metód a svet sa naraz stáva trocha zložitejším, ako sa mu dovtedy zdalo. Z príbehu sa stáva nie iba citlivá reflexia súčasnosti, ale aj celkom zábavná generačná výpoveď o existenciálnych problémoch veľkomestskej mladej generácie, ktorá sa pokúša prispieť svojou troškou k podobe sveta, v ktorom žije.