Pri fotení spoločných snímok síce Miroslav Donutil poznamenal, že „tie decká tak vyrástli, že ich nikto nespozná“, ale len sa dobre pozrite. Decká síce dospeli, ale Uzlinka má stále dievčenskú tvár a tiež črty jej „brata“ sú rozoznateľné. Ale nepredbiehajme.
Prvý dorazil na zraz ten, ktorý to mal do Prahy najďalej – Michael Beran, predstaviteľ dospievajúceho Michala. Jeho filmový otec ho na privítanie otcovsky potľapkal po ramene.
Počas uplynulých rokov sa párkrát stretli, pretože Michael pracuje v brnianskom štúdiu Českej televízie. Veľmi priateľsky sa zdravila so svojou „matkou“ i Uzlinka, teda Silvia Koblížková. „Veď si predsa tykáme,“ opravila Simona Stašová jej zdvorilé vykanie.
„To je pravda, kedysi som so Simonou hrala v rovnakom divadle a ona mi tykanie ponúkla, ale s odstupom času som si na to hneď netrúfla,“ vysvetlila neskôr Silvia.
S Miroslavom Donutilom a Michaelom Baranom sa však zdravila po viac ako dvoch desaťročiach, ale všetci hneď nadviazali tam, kde kedysi pri natáčaní prestali.
Nikde žiadna nuda
Traduje sa, že keď sa herci skvele bavia na pľaci, divák sa bude v kine nudiť. „Pri Pelíškoch panovala taká úžasná atmosféra, až sme sa trochu báli, aby sa to nepotvrdilo,“ hovoril medzi fotením Miroslav Donutil o nakrúcaní mimoriadne vydarenej komédie, ktoré sa začalo v lete 1998.
„Z každého z nás sršali nápady, ako film ešte vylepšiť, dokonca sme si navzájom odovzdávali vlastné fóry, čo inokedy nebýva zvykom,“ pokračuje predstaviteľ majora Šebka. Vybavuje si, ako pri premiére v apríli 1999 sedel v kine za Kodetovcami.
„Bára s mamičkou Soňou, manželkou Jirku Kodeta, sa každú chvíľu pridusene smiali a ja som sa ich opýtal: Čo je? Odpovedali: To je ako u nás doma.
A práve toto môžeme brať ako návod na pochopenie veľkého úspechu filmu. Každý z nás podobnú situáciu pozná a zažil ju vo svojej rodine.“
Divácka obľuba Pelíškov neutícha ani po dvoch desaťročiach. Schválne, koľkokrát ste ich videli? Raz, dvakrát alebo viackrát? Dosť pravdepodobne k nim mnohí z nás zasadnú aj počas blížiaceho sa Štedrého večera.
„Je to geniálne namiešaná tragikomédia, odráža sa v nej kus nášho života,“ pritakáva Donutilova filmová manželka Simona Stašová. „Nie je to tendenčný film, pozerá sa na históriu našich rodín láskyplným pohľadom, s porozumením a toleranciou, čo teraz veľmi chýba.“
Herečka nepozná iný film, ktorý by tak presne vystihol vtedajšie pocity: „Žili sme a žiť sme chceli. Milovali sme, pracovali a aj napriek tomu, že sme so všetkým nesúhlasili a báli sa, bola veľká sranda. To všetko v Pelíškoch nájdeme – šťa...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.