"Hospodin riekol: Je tu jeden ľud a všetci majú jednu reč; a to je len začiatok ich výčinov; teraz im už nič neznemožní vykonať, čo si zaumienia. Poďme, zostúpme a zmäťme im tam reč, aby ani jeden nerozumel reči druhého." Tieto verše z Prvej knihy Mojžišovej by si mali dať vytlačiť a zarámovať všetci prekladatelia a tlmočníci, lebo bez jazykovej rozmanitosti vyvolanej Božím hnevom by nemali čo robiť. Pre mnohých sú však tisíce jazykov, ktorými sa na svete hovorí, skôr prekážkou vo vzájomnom porozumení. Hľadanie jednotného jazyka je v dejinách pomerne obľúbenou intelektuálnou zábavou, aj keď len s minimálnymi praktickými úspechmi.
Učitelia národov
Predstavitelia vzdelaných vrstiev si rýchlo uvedomili, že univerzálnym jazykom nemôže byť žiadny z národných jazykov, ale bude treba vymyslieť umelý jazyk, ktorý bude pre všetkých cudzí. Myšlienkou na jeho vytvorenie sa zaoberali takí velikáni svetovej filozofie ako Leibniz alebo Komenský. Spomedzi všetkých doterajších pokusov sa však za najúspešnejší dá považovať vynález Ludwika Lejzara Zamenhofa, očného lekára z Bialystoku (dnes v Poľsku, vtedy to bola súčasť Ruska) - esperanto. Zamenhof najprv vytvoril akési protoesperanto, nazvané lingwe uniwersala. Gramatiku skutočného esperanta uverejnil v roku 1878. Napriek jeho túžbe, ktorú vyjadril v piesni o tom, že je čas na to, aby vymizlo nepriateľstvo medzi národmi a ľudstvo sa zjednotilo ako jedna rodina, s odstupom času vieme, že išlo o utópiu.
O tom, či je esperanto úspechom alebo slepou uličkou v snahe hľadať univerzálny jazyk, možno polemizovať. Aj najoptimistickejšie odhady predpokladajú, že ním hovoria maximálne dva milióny ľudí. Trocha málo na celosvetový jazyk. Príčin, prečo sa esperanto neuchytilo ako univerzálny jazyk, respektíve ako druhý jazyk každého človeka (alebo aspoň väčšiny), je niekoľko. Tou zrejme hlavnou je to, že neexistuje účinný nástroj, ako tento cieľ dosiahnuť. Aj keď si odmyslíme konšpiračné teórie, podľa ktorých esperanto odmietajú leniví Američania, ktorým sa nechce učiť cudzie jazyky, alebo urazení Číňania, ktorým sa zdá príliš európske, najjednoduchšie vysvetlenie bude asi také, že ak sme nedokázali zjednotiť letopočet, prípadne abecedu, ťažko môžeme očakávať, že sa to podarí v jazyku.
Ešte pred niekoľkými rokmi bývali u nás vysvetlivky v železničnom cestovnom poriadku aj v esperante a pri pohľade na jeho štruktúru musí byť každému jasné, že oveľa ľahšie sa ho naučí Portugalec ako Bangladéšan. Ak sa má niekedy umelý jazyk presadiť, bude musieť byť rovnako vzdialený od všetkých známych jazykov. Doterajšie pokusy sú skôr zmesou slovnej zásoby a gramatiky existujúcich jazykov. Naozajstný svetový jazyk si zrejme bude vyžadovať absolútnu umelosť, čiže bude znieť zhruba ako klingončina zo seriálu Star Trek .
Napriek tomu nemožno esperanto odpísať ako absolútne fiasko. Vychádzajú v ňom knihy aj časopisy, občas sa objaví vo filmoch, v esperante si môžete dokonca zaspievať. Ak už aj nikomu inému, tak aspoň samotným esperantistom umožňuje napĺňať ušľachtilé Zamenhofove idey. Naopak, smiešne vyznieva snaha politickej strany Europo Demokratio Esperanto. Tá sa usiluje o to, aby sa esperanto stalo oficiálnym jazykom Európskej únie. V roku 2004 postavila vo Francúzsku kandidátov do volieb do Európskeho parlamentu. Výsledok bol primeraný počtu ľudí, ktorí hovoria esperantom. Napriek tomu chce v roku 2009 kandidovať vo všetkých členských štátoch EÚ.
Jazyky pre pár ľudí
Približne v tom istom čase ako esperanto vznikol aj ďalší umelý jazyk volapük. Tentoraz v tom mal prsty bavorský katolícky kňaz Johann Martin Schleyer, ktorému túto myšlienku údajne vnukol Boh. Nech už to bolo akokoľvek, jazykom dnes hovorí len zhruba dvadsať až tridsať ľudí, čiže ide naozaj len o intelektuálne cvičenie bez väčšieho praktického významu. Vzhľadom na to, že cieľom volapüku malo byť zjednotenie ľudstva, je paradoxom, že ešte aj samotné hnutie zažilo rozkol. Išlo o spor medzi tradicionalistami na čele so Schleyerom a stúpencami belgického kryptografa Augusta Kerckhoffsa, ktorí chceli jazyk zreformovať. Nespokojenci sa nakoniec odčlenili a väčšina sa pridala k hnutiu presadzujúcemu idiom neutral. Táto upravená verzia volapüku sa už v podstate nepoužíva.
Spomedzi ďalších pokusov o univerzálne jazyky stoja za zmienku v podstate už len dva, ktoré sa ako-tak presadili - interlingua a ido. Ten prvý vznikol pomerne nechcene. Medzinárodná asociácia pre pomocné jazyky (myslia sa tým jazyky, ktoré majú napomáhať medzinárodnej komunikácii, pozn.red.) pôvodne len chcela študovať existujúce umelé jazyky a posúdiť, ktorý z nich by bol najvhodnejší. Možno ani nie je prekvapujúce, že členovia komisie dospeli k záveru, že žiadny a najlepšie bude vymyslieť vlastný.
| Naozajstný svetový jazyk si zrejme bude vyžadovať absolútnu umelosť, čiže bude znieť zhruba ako klingončina zo seriálu Star Trek. |
Interlingua sa zrodila v roku 1951 a prežila niekoľko vĺn popularity aj úpadku. V súčasnosti ňou však pravdepodobne nehovorí viac ako niekoľko sto ľudí. Kritika smerom k interligue je podobná ako v prípade iných umelých jazykov - svojou štruktúrou je príliš európska, presnejšie románska.
Presne to isté platí aj pre ido. Pri jeho analýze jazykovedci zistili, že spomedzi zhruba päť tisíc najpoužívanejších slov je 91 percent príbuzných francúzštine, 83 percent taliančine a 79 percent španielčine a angličtine. Opäť je teda zjavná blízkosť románskym jazykom, ktorá je príznačná pre viaceré umelé jazyky. Môže vychádzať z toho, že väčšina európskych jazykov bola silne ovplyvnená latinčinou, z ktorej pochádza aj väčšina internacionalizmov. Takéto jazyky sú pomerne zrozumiteľné a ľahko naučiteľné v európskom kultúrnom prostredí, ale veľmi vzdialené tým národom, ktorých jazyky sa vyvíjali bez významnejšieho kontaktu s románskymi a germánskymi jazykmi imperiálnych veľmocí. Možno by sa hodili ako spoločný jazyk pre Európu, ale nie pre celý svet.
Sprechen vous Europanto?
Práve jeden z pokusov vytvoriť európsky jazyk je sympatický tým, že ide v podstate o žart. Jeho iniciátor, taliansky tlmočník Diego Marani, vytvoril europanto ako mimoriadne demokratický jazyk. Ide o skutočnú zlátaninu v podstate ľubovoľných európskych jazykov. Nemá žiadnu presne určenú slovnú zásobu a gramatické pravidlá sú nezáväzné. Jeho najväčšou výhodou je, že sa ho nemusíte vôbec učiť. Qui know ten moins zwei europese linguas kan Europanto undergrepen. From nu avanti, Du need keine mas foreignas linguas studie und Du kan mit el entiero mundo communicare danke al Europanto.
Maraniho žart sa však pomerne uchytil a dokonca v tomto vymyslenom, nepravidelnom jazyku písal články pre belgické a švajčiarske noviny. Na jeho vlastné prekvapenie mu čitatelia v europante aj odpovedali. Je to pomerne príznačné, pretože obe krajiny sú viacjazyčné a Brusel a Ženeva, sídla viacerých medzinárodných inštitúcií, sú skutočnými novodobými Babylonmi.
Ako to už s niektorými žartmi býva, našli sa takí, ktorí ich nepochopili a úplne iracionálne začali Maraniho napádať. Názov Europanto si vraj uťahuje z esperanta, čím mal Marani poškvrniť pamiatku esperantistov, ktorí boli obeťami nacistického prenasledovania (Hitler totiž považoval esperanto za židovské sprisahanie, pozn.red.). Ďalší zase tvrdia, že europanto podkopáva európsku jazykovú politiku a zrejme najabsurdnejšie je tvrdenie, že podporuje euroskepticizmus u Britov, pretože v nich vyvoláva dojem, že pozícia angličtiny je ohrozená. Samotný Marani sa v rozhovore pre Indian Espress vyjadril, že Nemci aj Francúzi žart pochopili, ale rozzúrení esperantisti ho zavalili knihami a sťažnosťami, že jazyk nemá pravidlá.
Tým, ktorí europanto berú ako zábavu, je určený prvý román v europante Las adventures des Inspector Cabillot, humoristický príbeh policajta, ktorý bojuje proti zlu, aby uchránil Európu bez hraníc. Ťažko povedať, či sa objavia aj nejaké ďalšie, pretože pohľad na internetové stránky venované europantu napovedá, že Maraniho entuziazmus akosi vyprchal a už niekoľko rokov v ňom nič významnejšie nenapísal. Žartovný jazyk sa však možno uchytí vo vzdelávacom procese. Už teraz ho v Rakúsku používajú ako pomôcku pri výučbe cudzích jazykov. Vďaka europantu majú deti možnosť porovnávať slová z jednotlivých jazykov a hľadať spoločné a odlišné znaky nielen medzi jazykmi, ale aj kultúrami.
Návrat ku koreňom
O niečo vážnejším, aj keď zrejme na neúspech odsúdeným pokusom, je snaha oživiť európsky dialekt pôvodného indoeurópskeho jazyka. Europaio, ako ho jeho tvorcovia nazvali, by podľa ich predstáv malo byť spoločným neutrálnym jazykom Európy. Opierajú sa najmä o fakt, že indoeurópskymi jazykmi hovorí veľká väčšina Európanov (medzi výnimky patria napríklad Maďari, Fíni alebo Baskovia). Zároveň sa spoliehajú na rovnaký efekt, aký malo oživenie hebrejčiny v Izraeli, kde sa stala zjednocujúcim prvkom pre židov hovoriacich rôznymi jazykmi. Európska únia s viac ako dvoma desiatkami jazykov si podľa nich vyžaduje podobné riešenie - a mal by ním byť práve jazyk, z ktorého sa väčšina oficiálnych jazykov EÚ vyvinula.
Na rozdiel od europanta, ktorého gramatika je vyslovene anarchická a každý užívateľ si ju určuje sám, najnovšia gramatika europaia má viac než 600 strán a každý, kto mal v škole problém odlíšiť prívlastok a prístavok, by z jej čítania pravdepodobne zošalel. Samotní zástancovia europaia priznávajú, že zatiaľ je to jazyk skôr pre odborníkov, prípadne nadšencov, ale z praktického hľadiska pomerne bezvýznamný. Ich cieľom je však, aby sa o štyridsať rokov stal oficiálnym jazykom Európskej únie. Ak sa tak nestane, budú považovať svoju misiu za rovnaký neúspech ako snahy o oživenie latinčiny alebo starej gréčtiny.
K splneniu ich cieľa by mala prispieť aj celoeurópska politická strana Oinion, čiže únia. V najbližších voľbách do Európskeho parlamentu sa teda môžeme tešiť na tvrdý boj o voličské hlasy medzi esperantistami a europantistami. A vraj jazykovedci nemajú zmysel pre humor.
Článok prebraný z Echo magazínu