Na stretnutia s Julom Kollerom (1939 -- 2007) som sa vždy tešila. Bol kedykoľvek ochotný prísť na dohodnuté miesto a rozprávať o svojom umení, dokonale pripravený, archív kópií mnohých svojich maloformátových vecí nosiac v igelitke so sebou. Pedantný, dôkladný a odsudzujúci povrchnosť.
Keď som sa s ním niekoľkokrát stretla kvôli svojej diplomovej práci, trpezlivo mi odpovedal na otázky. Dokázala som v kaviarni hodiny sedieť bez slova a počúvať. O tom, ako sa zo študenta maľby postupne stával konceptuálny umelec, o inšpirácii dadaizmom, Duchampom, Nouveau Realisme a fluxusom, o antipatii k modernistickému pátosu začiatku 60. rokov, o afinite k prácam skupiny Happsoc -- Zity Kostrovej, Stana Filka a Alexa Mlynárčika, o vlastných "Antihappeningoch" a "systéme subjektívnej objektivity", o "Antiobrazoch" a "Univerzálnych Futurologických Operáciách", U.F.O.-nautoch, narábaní s textom, vyprázdňovaní symbolov, o vlnovkách, otáznikoch (pochybnostiach), o "angažovaní namiesto aranžovania", o symbolike športu ako formy demokratickej komunikácie, konfrontácie aj súperenia.
O umení dokázal rozprávať prirodzene, bez pátosu a s pokorou. Zvlášť ma v kontexte mojej práce zaujímal vznik, vývoj a pôsobenie umeleckej skupiny Nová vážnosť, ktorú založil Koller spolu s výtvarníkom Petrom Rónaiom koncom roka 1989. Obom umelcom šlo pri skupinových výstupoch najmä o zachovanie krehkej rovnováhy medzi formou znaku a jeho obsahom. Paradoxne, práve o posolstve tejto umeleckej dvojice som pred pár dňami náhodne referovala priateľovi v aute cestou na dovolenku. Dnes je otázka zneužívania znakov a vyprázdnenosti ich symboliky rovnako aktuálna ako v minulosti, a to ako v živote, tak aj v umení. Po návrate som sa dozvedela, že Julo Koller zomrel. V súvislosti s dnešnou poslednou rozlúčkou by som mu aspoň týmto spôsobom rada odkázala, že jeho umelecké myslenie, rovnako ako ľudská osobnosť, mi boli veľmi sympatické a blízke. A viem, že zďaleka nie som jediná.
Autorka je výtvarná kritička
StoryEditor