StoryEditor

Kusý pre HN: Tatarka bol ako vlk. Samotár

11.05.2009, 00:00
"Bol mimoriadne charizmatickou osobnosťou," spomína na Dominika Tatarku jeho priateľ z disidentských čias Miroslav Kusý.

Včera uplynulo 20 rokov od smrti nášho najvýznamnejšieho spisovateľa vykázaného komunistickým režimom z oficiálnej literatúry.

Dominik Tatarka je známy ako veľký odporca komunistickej moci. Tá mu však ešte v 60. rokoch udelila ocenenie Rad práce a titul Zaslúžilý umelec. Nie je to paradox?
Ako mladý človek sa Tatarka ku komunistickému ideálu hlásil. Bolo po druhej svetovej vojne a on uveril myšlienkam rovnosti. Napísal Farskú republiku a rad podobných vecí, ktoré režimu vyhovovali. No neskôr prišlo vytriezvenie. A z kultového spisovateľa, ktorý slúži režimu, sa stáva jeho odporca.

 

Prečo však komunistom až tak prekážal akurát spisovateľ, že na neho dokonca nasadila policajný dozor?
Režim nezniesol, že Tatarka ako verejne známy človek odsúdil okupáciu v auguste 1968. Nuž a v období odmäku napísal aj diela Prútené kreslá a Démona súhlasu, v ktorých sa ozývajú jeho postoje proti režimu, neslobode, falši.

Kde sa v ňom bralo to silné odhodlanie vzdorovať proti totalitnej moci za každú cenu?
Bolo to v ňom. Režim chcel ľudí zlomiť. Niektorí sa dali a boli ochotní podstúpiť potupný proces kajania sa. Iní však nie. A Tatarka patril k tým druhým. Veď za ním prišiel aj vtedajší predseda Matice slovenskej a mimoriadne úspešný režimista Vladimír Mináč, aby ho prilákal. Tatarka v knihe opisuje, ako za ním do záhrady dorazí Mináč aj so svojou sekretárkou. Tá sa pred ním odhalí a Mináč mu hovorí: No vidíš, toto všetko by si mohol mať, keby si bol trochu menej tvrdohlavý! Ale Tatarka, keď bol zahnaný do kúta, sa rozhodol nepoprieť všetko, za čím stál a nenapľuvať sám sebe do očí, tým, že by priznal komunistom, že čierne je biele, hoci sám dobre vedel, že to tak nie je.

Musel byť teda odvážnym. Predsa len, bál sa?
Bál sa. Komunisti na neho používali praktiky, ktoré mali zneužiť jeho strach. Napríklad za ním poslali eštebáka. Ten prišiel k nemu do bytu, sadol si tam a povedal: Nestarajte sa o mňa, nevšímajte si ma! A celý deň u neho sedel a večer odišiel. Samozrejme, že keby bol Tatarka razantný, tak ho vyhodí. Ale eštebáci vedeli, že on toho nie je schopný a že z toho bol celý týždeň roztrasený. Napriek tomuto živočíšnemu strachu sa však eštebákmi nedal zlomiť.

Keď ho komunistický režim privádzal na pokraj fyzických aj psychických síl, prečo neemigroval, kým ešte mal možnosť, kým mu ešte režim nezhabal pas?
Bol bytostne zviazaný so Slovenskom, to je vidno aj v jeho tvorbe, lipol na krajine, na domovine, mal ju veľmi rád.

Z fotografií vyzerá Tatarka ako smutný človek a samotár. Aký bol?
Bol mimoriadne charizmatickou osobnosťou, okamžite si získaval sympatie svojimi gestami, svojím rozprávaním. Obzvlášť pútavo pôsobil na ženy, ktoré sa okolo neho rady zhromažďovali. On sám si však hovoril karpatský vlk, najmä, keď bol v nemilosti režimu. On bol však k tej samote prinútený, na okraj spoločnosti bol zatlačený režimom. Stýkal sa len s ľuďmi, ktorí boli ochotní ho navštíviť. A také moje osobné sklamanie je, že dnes sa k nemu horlivo hlási mnoho ľudí, ale keď bol v nezávideniahodnej situácii, tak sa ho báli čo i len stretnúť. Na Tatarkov pohreb prišla veľká skupina českých spisovateľov, ale zo slovenských spisovateľov, tam nebol skoro nik. Boli zbabelí sa s ním prísť rozlúčiť. Neodvážili sa, pretože vedeli, že tam budú eštebáci. Teraz mám ťažké srdce na tých ľudí, ktorí dnes okolo Tatarku robia veľký cirkus, ale keď som za nimi prišiel s jeho samizdatovými Písačkami, tak ch odmietli kúpiť za 20 či 50 korún, ktorými sme chceli prilepšiť Tatarkovi k narodeninám.

Životopis Dominika Tatarku

Život v dátumoch:

14. 3. 1913 Dominik Tatarka sa narodil v obci Drienové, pochádzal z roľníckej rodiny a mal sedem sestier
1934 – 1938 štúdium slovenčiny, češtiny a francúzštiny na Karlovej univerzite v Prahe
1938 – 1939
štúdium na parížskej univerzite Sorbona
1939 – 1944 stredoškolský profesor na gymnáziu v Žiline a Martine
1944 – 1945 účasť v SNP
1949 – 1951 tajomník a ústredný tajomník Zväzu česko-slovenských spisovateľov
1963 – 1968 dôsledný stúpenec demokratizačných zmien a odporca okupácie Československa
1969 šéfredaktor Literárneho života
10. 5. 1989
Dominik Tatarka zomrel v Bratislave

Tvorba:
Dominik Tatarka patrí medzi predstaviteľov modernej slovenskej prózy s prvkami existencionalizmu a surrealizmu a k popredným osobnostiam protitotalitného odporu

Prvá fáza tvorby
Existenciálna úzkosť voči násiliu 2. svetovej vojny, diela: V úzkosti hľadania, Panna zázračnica

Druhá fáza
Pokus vyrovnať sa s vojnovým násilím, nesúhlas s terorom klérofašistického slovenského štátu a jeho rasizmom, diela: Farská republika, Prvý a druhý úder
pokus prozaicky nastoliť víziu spravodlivého sveta družnosti, diela: Družné letá, Radostník

Tretia fáza
Vytriezvenie z komunistických ideálov, presvedčenie, že socialistický kolektivizmus je rovnako zhubný ako vojnové násilie, odvtedy boj proti čomukoľvek neslobodnému,
diela: Rozhovory bez konca, Prútené kreslá, Démon súhlasu

Štvrtá fáza
Po roku 1968, Tatarka vystupuje proti Varšavskej zmluve, podpisuje Chartu 77, stal sa slovenským predstaviteľom disidentského hnutia a Hnutia za občiansku slobodu, je politicky perzekvovaný, žije pod policajným dozorom, má zákaz publikovania, diela v samizdate a exile: Písačky, Sám proti noci, Listy do večnosti, Navrávačky

20 rokov po smrti
Na knižný trh sa po 20 rokoch opäť dostávajú Tatarkove diela, minulý týždeň Artforum vydalo Prútené kreslá, po lete plánuje uviesť na trh Démona súhlasu a Pannu zázračnicu

Ocenenia:
1963 Rad práce
1969 titul Zaslúžilý umelec
1986 Cena Jaroslava Seiferta za trilógiu Písačky (udelená Nadáciou Charty 77)
1999 Národná cena Slovenskej republiky (in memoriam)
Rad Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy (in memoriam)

Zdroj: kiz, osobnosti.sk

menuLevel = 2, menuRoute = style/kultura, menuAlias = kultura, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
17. január 2026 07:24