Pozvánka vo forme tlačovej správy na výstavu Moja vec, čo nemusí byť moja pri príležitosti prvého výročia otvorenia galérie Bastart, mi prišla v predstihu asi dvoch týždňov. Po prečítaní kurátorskej koncepcie koordinátorky galérie a umelkyne Petry Feriancovej som sa nevedela dočkať dňa vernisáže, ktorá sa konala minulý štvrtok. Možno preto, že na deväťdesiate roky a súčasníkov, tvoriacich v tom období, mám v rámci slovenskej umeleckej scény vyslovenú slabosť. Možno preto, že autorka koncepcie oslovila výtvarníkov ako zrelé umelecké osobnosti, s požiadavkou vystaviť svoje "esenciálne" diela, čo znelo atraktívne a vzbudzovalo moju zvedavosť. Možno preto, že spojivom vystavených diel, náčrtov či "polotovarov" jednotlivých autorov na ceste k "plnohodnotnému" dielu, mal byť dokonale banálny a zároveň vo svojej banálnosti sám osebe dokonalý papier. Papier ako médium priam vykazujúce esencialitu, ako materiál, stojaci na počiatku hádam každého tvorivého poryvu.
Samotná výstava však napokon bola trochu sklamaním. Jednotlivé diela nemali čím sklamať -- ich autori sú na slovenskej výtvarnej scéne overenými autoritami. Ale niečo jej v jej komplexnosti chýbalo. Azda niečo práve to esenciálne, osobné, hravé, i dravé, živé, a hádam aj trochu "dirty". Vzhľadom na vyznenie zámerov kurátorky pôsobil projekt vo svojej realizácii trochu sterilne. Samotná výstava tak ostala inšpiratívna predovšetkým v rovine svojho konceptu. Aj napriek tomu si ju choďte pozrieť. Možnosť poťažkať si rovných milión slovenských korún, skartovaných a zabalených v malom igelitovom balíčku, nemáte možno práve každý deň. Rovnako, ako vzhliadnuť pôvodný skicák Cyrila Blaža alebo si za 20 korún vytlačiť samizdat Borisa Ondreičku. Viac do 22. októbra v galérii Bastart.
Autorka je výtvarná kritička
StoryEditor