Psychológ s láskou k stručnosti

"Človek dospieva trikrát a vždy pri tom stráca ilúzie: najprv o svojich rodičoch, potom sám o osebe a napokon o svojich deťoch," povzdychol si životom unavený Milan Lasica v tragikomédii Vážení přátelé, ano pri pohľade na svoje dospievajúce dcéry. Spomínaná veta je aforizmom a aforizmy by sme najskôr očakávali aj od knihy krátkych myšlienok O láske a neláske. Kniha s týmto názvom vyšla v tomto roku psychológovi Ivanovi Štúrovi v novej ikarovskej edícii Pegas. Autor sa však nesnaží byť iskrivo vtipný, často mu stačí presvedčenie, že za jeho výrokom je pravda, aj keď neraz banálna. Zhodou okolností aj on delí obdobie dospievania, resp. pubertu na tri štádiá: prvá prebieha ešte v predškolskom veku a objavujú sa v nej prvé detské lásky, druhá -- skutočná puberta -- prebieha v znamení zmyslového dozrievania a hľadaní svojho vzťahu k druhému pohlaviu, tretia, tzv. filozofická puberta je podľa Štúra myšlienkovým dozrievaním v treťom desaťročí života, keď sa dotvára osobnosť človeka s určitým svetonázorom. "Ak sme sa v útlom detstve nenaučili nehe, na začiatku dospelosti nezískali odvahu a postupne nezačali rozmýšľať o stále hlbších a širších súvislostiach, bude nám v živote stále niečo chýbať."
Štúrova kniha, či skôr knižočka vreckového formátu šetrí slovami, pri päťdesiatke hesiel si väčšinou vystačí s jednovetnými sentenciami. Každá kapitolka je doplnená súvisiacou myšlienkou niekoho slávneho, až na pár výnimiek to však nie sú psychológovia, ale skôr spisovatelia a iní verejne známi ľudia. Kto chvíľu miloval, splnil Boží zákon na zemi, tvrdí hneď na úvod F. M. Dostojevskij, o niekoľko desiatok strán ďalej v súvislosti so športom zaznievajú slová fínskeho ľahkého atléta Paava Nurmiho o tom, že stojatá voda a odpočívajúci ľudia sú mŕtvi. S týmto názorom sa stotožňuje aj autor, ktorý po problémoch na slovenských vysokých školách napokon vyštudoval telovýchovu na Masarykovej univerzite v Brne. Aj dnes tento čerstvý sedemdesiatnik pôsobí veľmi sviežo, pretože podľa všetkého svoje myšlienky nepíše iba na papier, ale podľa nich aj žije. Pohyb je podľa neho účinným liekom na zbytočné smútky, za účinné lieky proti nim okrem toho považuje aj zmysluplnú činnosť a úprimný kontakt s ľuďmi.
V úvode autor lásku trochu absolutizuje, keď okrem iného o nej tvrdí, že je tým najdôležitejším v živote, o pár strán ďalej však môžeme nájsť myšlienku o tom, že ani najväčšia láska nemôže nahradiť všetky krásy života. Ivan Štúr si je dobre vedomý, že človek je tvor spoločenský, a tak ako mu neprospieva dlhá samota, neprospievajú mu ani opičie lásky, kde sa jeden zavesí na druhého a spolu sa tvária, že neexistuje okolitý svet, starí priatelia ani koníček, ktorý by zaujímal len jedného z nich. Niektoré myšlienky pôsobia ako výňatky zo starých kníh o slušnom správaní ("Dievča pozná, že sa oň chlapec skutočne zaujíma, ak s ňou ide aj tam, kde sa nemôžu bozkávať a objímať; v opačnom prípade chce chlapec iba uspokojiť svoje pudy."), to je však skôr výnimkou. Okrem slova láska sa v textoch až nápadne často objavuje slovo sebavýchova, akési celoživotné vzdelávanie nielen v oblasti vedomostí, ale aj emocionálneho života. Autor postupne prechádza tými najrozmanitejšími pojmami súvisiacimi s ľudskými vzťahmi, venuje sa začiatkom lásky, umeniu čakať (istý druh odriekania a dôraz na trpezlivosť sa objavuje pomerne často -- v odriekaní vidí napokon aj poslednú šancu na záchranu ľudského rodu), priateľstvu, sexualite, nevere i rozchodom, vyhasínaniu lásky, rodinnej atmosfére, šťastiu, súrodencom, závisti, egoizmu i humoru. Kniha obsahuje postrehy zo života, jednovetné zhrnutia výskumov, stručné návody, ale aj akési životné heslá. Medzi vydarenejšie patrí napríklad toto: Nemať nereálne očakávania a mať odvahu na reálne zázraky.