V predchádzajúcej časti sa vďaka geniálnemu Bergerovmu ťahu maličká zabudnutá krajina zrazu ocitla na prahu zlatého veku. A dozvedeli ste sa, prečo sa obľúbenou frázou týchto dní stalo: "Som z toho celý vykoľajený!"
Krištof sa dlho musel snažiť, aby nevkročil dovnútra. Len obchádzal okolo a neustále sa premáhal. A potom to odrazu nevydržal.
Divadlo bolo plné ľudí. Po chodbách behali herci. Herečka Rostovová preletela popri ňom s hniezdom strapatých hrdzavých vlasov. Technici odkiaľsi ťahali káble, mihol sa jeden zo zvukárov, potom dvaja osvetľovači, pomocný režisér si niesol kávu a premýšľal nad scenárom... Všade vládol ruch. Okolo Krištofa sa prepletali ľudia. Pri každom stretnutí sa usmial alebo povedal pár slov na pozdrav.
Okoloidúci občas aj spomalil a pozrel mu do tváre, bolo vidieť akoby letmý záblesk vzdialenej spomienky, ale čelo sa mu nevyjasnilo, skôr v duchu svoju myšlienku zavrhol a opäť zrýchlil krok. Ako na tanečnom parkete plnom neznámych ľudí -- tancujete okolo seba, zrážate sa, šliapete si na nohy, ospravedlníte sa a v mihu sekundy zabudnete na tvár, ktorú ste videli. Pamätáte si iba toho, s kým práve tancujete. Lenže Krištof bol sám. Tancoval svoj osamelý tanec a cítil sa z minúty na minútu opustenejší. Bolo to čoraz smutnejšie sólo.
Prešľapoval z nohy na nohu. Z jeho pôvodnej identity zostala iba flanelová košeľa, ktorú takmer nebolo vidieť. Nepodobal sa na seba. Po zničujúcom zásahu Cochon-Rougea vyzeral ako niekto celkom iný.
Pri tom blúdení sa ocitol v zákulisí. Preplietal sa medzi dekoráciou a vykukol na javisko spoza závesu. Na pár sekúnd ho oslepili prudké svetlá. Po pódiu boli porozmiestňované figuríny z molitanu. Niektoré sa smiali, iné mračili. Spoznal aj tú, ktorej odtrhol hlavu -- tú s veľkými modrými očami. Niekto jej ju starostlivo prilepil naspäť, hoci po stranách ešte trčali franforce molitanu. Ale tie z diaľky hľadiska aj tak diváci nebudú vidieť.
Všetko bolo pripravené na Spodobovanie
Tie dvere by Krištof našiel aj poslepiačky.
S vrzgotom sa pred ním otvorili. Zostal prekvapene stáť, pretože na otáčavej stoličke sedel vyschnutý muž v prepotenej košeli. Na zavŕzganie sa bleskurýchle zvrtol a nechápavo žmurkal svojimi drobnými očkami ukrytými za sklá silných okuliarov. Zrejme práve študoval nejaký text. Mal ho celý zaškrtaný farebnými fixkami a položený na jeho -- Krištofovom -- stojane na noty! Krištof ho okamžite spoznal podľa bieleho nápisu NEBRAŤ.
"Čo si prajete, prosím?" Ten muž mal odporne uhladený hlas, z ktorého bolo jasné, že sa tu cíti pánom. Za jeho hlavou sa otváral priezor na osvetlené javisko.
"Do...do...do-brý dobrý več... večer! Ch-ch-ch-chcel sssom vás...sss len o nie-čo... čo po-pppp-rosiť!"
"Aha..."
"Nnno... ja... ja... Ch... ch-cel by ssssom dnes na-na-namiesto-to nam-nam... na-miesssto-to vás šep-šep... ššš-šepkať!"
"Vy?!" Na tvári sa mu zjavil ironický úškrn.
"H-hej, ja!"
"A kto vlastne ste?"
"Ssss-sssom šššš-šep... šep-ká-kár."
Vyschnutý muž sa rozosmial. "Ale nie! Vtipné! Jedna nula pre vás! Kto vás poslal? Určite Lívia! Však ja jej ukážem!"
"A...aká Lí-lí... lívia?"
"Maskérka. Nerobte sa! Toto sa jej teda fakt podarilo!"
"J-ja to... to mys... myss-slím vážne! Ch...ch...chcem ššš... šššep-šššepkať Sssss-ssspodo-dobovanie-nie, pro-pro-ssssím!"
Muž sa zamračil, čelo sa mu pokrčilo, akoby ho mal z molitanu.
"Kto vás sem vlastne pustil?"
"Pro-pro... ssss-sím!!!" Krištof mal pocit, že sa rozplače. Aj by si pred tým mužom kľakol, keby vedel, že to pomôže.
"Počujete, človeče, ako ste sa sem dostali?!"
"Pppp... ppp... pro-pro-ssssím!!! Viem t-to cc-celé nasss-spa-spa-mäť-ť!!!"
"Pozrite, nemám na vás čas! O päť minút mi začína predstavenie!"
"Ve-veľmi vás pro... ssss-ssss...!!!"
"Nesyčte tu a vypadnite! Okamžite vypadnite! Lebo zavolám ochranku!!! Rozumeli ste?!"
"N-n-ne...chc-chcem tto zadar-zzzadarmo!" povedal Krištof a v zúfalstve vylovil hrsť bankoviek.
"Vypadnite!"
Krištof omráčene kráčal po chodbe. Cítil sa malý, strašne maličký, ako nejaký zatúlaný chrobák. Každý človek, čo kráčal okolo, ho mohol zašliapnuť. To preto, lebo nebol väčší než podrážka na topánke. Už sa ani nepozeral do tvárí ľudí, ktorých míňal. Chcel byť preč.
Niekde ďaleko preč.
"Krištof?"
Ten hlas počul celkom zreteľne, akoby kdesi pri uchu.
"Krištof, si to ty?"
Zrazu si uvedomil, že ho drží za rukáv zarastený muž s dlhými šedivými vlasmi. Okolo očí mal pavučiny drobných vrások.
"To som ja, Boris!"
Vonku, za divadlom už padal súmrak. Obloha na východe bola tmavomodrá ako noc. Boris ho ponúkol cigaretou, ale Krištof odmietol. Teraz pozoroval jej mihotavé červené svetielko v chladivom vzduchu.
"Toto poznáš?"
Krištof sa pozrel smerom, ktorým ukazovala Borisova cigareta. Ležala tam kopa vyblednutých a rozmočených kulís. Boli pohádzané ledabolo po zemi všade naokolo a poopierané o stenu. Kartón a drevo sa rozkladali. Voňali vlhkosťou.
"Sedem nesmrteľných hriechov
Krištof zdvihol zažltnutý zväzok papiera, čo sa mu povaľoval pri nohách. Bol to scenár z tej istej hry, dotrhaný a pošliapaný. Začítal sa doň.
"Už to stiahli z repertoáru. Mesiac dozadu bola derniéra." Boris si potiahol z cigarety a vyfúkol dym. "Ako je u Bergera?"
"A-a-akože...? Tt-ty to vie-šššš?!" pozrel naňho prekvapene Krištof.
"Všetci si mysleli, že ťa vyhodili kvôli nejakej somarine, čo si vyviedol. Lenže ja som tomu nikdy neveril. Veď ťa poznám!"
Boris zahodil ohorok a zapálil si novú cigaretu.
"Sledujem ťa v správach, starec! Keď Berger reční. Si tam stále. Niekedy je vidieť len kus košele, ale poznám ju. Viem, že si tam! V prítmí, v aute... zašitý."
Krištof naňho prekvapene pozeral.
"A hovorím si -- vidíš, ten to ďaleko dotiahne. Berger je bez neho totálne stratený. Totálne stratený! Poznám tie hry... Každý večer ich tu počujem tisíckrát, vieš...? Tá vypasená žaba len omieľa, čo jej našepkáš!"
Boris ho štuchol pod rebrá a takmer mu cigaretou pripálil nos.
"Pamätám si Bergera predtým, ako si k nemu prešiel. Veď to bola úplná nula! A tak -- vravím si -- ak to ten Krištof nevyužije, je to len naivný hlupák. Nehovor mi, že ťa to nikdy nenapadlo, starec!"
Krištof pokrútil zamyslene hlavou: "Nn-nie..."
"Musíš si uvedomiť svoju silu, chápeš? Šepkár je ten, po kom sa musí opakovať každé slovo, čo povie!"
Potiahol si z cigarety, chvíľu Krištofa pozoroval. Hodil rukou.
"Ále -- čo ti tu hovorím? Veď ty to na mňa len hráš, však? No povedz! Už dávno ťaháš všetkými nitkami z pozadia, čo? Netvár sa, že nie! A tak si vravím -- ten náš Krištof to ďaleko dotiahne! Veru tak! Uf, je tu zima! Nedáme si v bufete čaj? S rumom, he?"
ZAJTRA V HN
V ďalšom pokračovaní románu sa Krištof prvýkrát stretne s nečakaným protivníkom a objaví svoju starú lásku na pouličnej demonštrácii.
Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk