Slávnostný ceremoniál na Moste slávy absolvovala v sobotu ako prvá srbská herečka Mirjana Karanovićová (inak členka medzinárodnej poroty), ktorú dobre poznáme najmä vďaka filmom Emira Kusturicu a Gorana Paskaljevića.
Jedna žena z tisíca
Naposledy nás Karanovićová očarila v snímke Grbavica, kde hrala moslimskú ženu, ktorú počas balkánskej vojny opakovane brutálne znásilňovali. Film ocenený na vlaňajšom Berlinale je jej hereckým koncertom a bezpochyby išlo o úlohu ťažkú nielen z hereckej, ale aj z ľudskej stránky. Ako to prežívala ako občianka a žena? "Keď som si prvýkrát prečítala scenár, bola som nadšená, príbeh a moja postava boli emočne veľmi bohaté. Počas prípravy na rolu som si preštudovala veľa dokumentárnych materiálov, stretla som sa so ženami, ktoré sa stali obeťami znásilnenia. Vyskytol sa aj moment, keď som to chcela vzdať, lebo som si myslela, že nedokážem zahrať takúto skúsenosť, pochopiť hrôzu, ktorú tieto ženy prežili. To človek nemôže brať len ako film, lebo ukazujete dôsledky takejto skúsenosti po mnohých rokoch. Nemyslela som pri tom vôbec na to, že ja som Srbka a moja hrdinka moslimka, ale na to, že je to výnimočná žena, ktorá si nechala počaté dieťa napriek tomu, že bola znásilnená. To v skutočnosti urobila jedna žena z tisíca."
Stop komercii
Herečka akoby sa narodila pod šťastnou hviezdou. Ešte ako študentku si ju v roku 1980 do filmu Petrin veniec vybral režisér Srdjan Karanović. "Bola som vtedy úplne neznáma, a keďže sme mali rovnaké priezviská, podozrievali nás, že sme príbuzní. Doteraz si z toho ľudia robia žarty." Čas však ukázal, že to bola dobrá voľba: dnes má Karanovićová na konte do šesťdesiat filmových a televíznych postáv, ale inak sa stotožňuje s názorom Mariána Labudu: "Divadlo, to je manželstvo, film je ľúbostná romanca, nevera. V divadle stačia dve stoličky, dvaja kolegovia a vykúzlime predstavenie na prázdnej scéne. Film si vyžaduje veľa peňazí, veľký štáb, všetko je tam zložité." Herečka dôsledne prijíma úlohy len v nekomerčných filmoch, v takých, ktoré vypovedajú niečo o ľuďoch, s ktorými žije v jednej krajine, o určitej historickej dobe, neoddeľuje herectvo od seba samej. "Nikdy som si nemyslela, že mám nejakú špeciálnu misiu," hovorí na margo svojho ocenenia herečka, ktorá sa nikdy nebála napríklad verejne kritizovať Miloševićov režim. Aké paradoxy...