V časopise Flash Art o súčasnom umení funguje rubrika Dopisy řediteli. Tak v medzinárodných, ako aj v česko-slovenskej mutácii. Na otázky čitateľov v nej odpovedá zakladateľ časopisu Giancarlo Politi (1937). Nikto ma nepresvedčí o tom, že listy čitateľov si nevymýšľa sám. Týkajú sa zväčša problematiky, ku ktorej pociťuje potrebu vyjadrovať sa a daná rubrika mu na to ponúka relatívne nenapadnuteľný priestor. Otázky sa v lokálnom českom a slovenskom kontexte vo veľkej miere orientujú na jeden a ten istý problémový moment: TRH S UMENÍM. Hneď v prvom čísle česko-slovenského vydania ma dojal list, z ktorého vyberám citát: "Drahý pane řediteli, využívám této příležitosti, abych se vás zeptal, co by měl umělec, který, ač plný dobré vůle a nadšení, nicméně ocitající se na samém okraji uměleckého světa, udělat proto, aby se zviditelnil a stal se úspěšným. Je kromě kvalit potřeba ještě něco dalšího? Díky. Umělec z Plzně." Odpoveď riaditeľa sa nesie v duchu rétoriky dobromyseľného skúseného kazateľa: "Jestli si tvůj tatínek a maminka mohou dovolit dát ti trochu peněz, jeď do New Yorku. V případe, že bys nemohl odjet, zkus informovat galerie, kritiky a kurátory o své práci. Opravdovým štěstím je pak mít úspěch v dobré galerii, která tě bude prezentovat na mezinárodních veltrzích." Podobne som sa dojatiu neubránila ani v prípade posledného čísla (č. 5/07), keď sa v jednom liste čitateľ pýta: "Veríte tomu, že dnešný umelec je bez galérie a bez väzby na trh odsúdený na živorenie na periférii umeleckého sveta?" Politiho odpoveď, že "známého a významného umělce vždycky charakterizovala přítomnost na trhu", opäť neklamne napovedá o jeho kontinuálnej potrebe pozdvihovať význam obchodu s umením. Osobne sa s prezentovaným názorom príliš nestotožňujem. V Politiho podaní totiž zaváňa paradigmou "trh robí umelca". A nič zovšeobecňujúcejšie som už dávno nepočula.