Pokus zmocniť sa hudobnej klasiky nekonvenčným spôsobom nemusí vždy dopadnúť najšťastnejšie. Pôvodné sa môže veľmi ľahko utopiť v záplave "naspídovaných“ rytmických inovácií a výsledkom je zmätok. To však nie je prípad britskej dvojice Pet Shop Boys a už vôbec nie ich nového dvojalbumu The Most Incredible Thing.
Páni Neil Tennent a Chris Lowe vyprodukovali noblesne naaranžovanú muziku pre balet podľa predlohy Andersenovej rozprávky. Zaujímavé posolstvo o tom, ako kvalitne sa dá experimentovať iba s citom. Výstrední Angličania albumom opäť raz predviedli, že sú hraví, excentrickí, napriek tomu stále sami sebou. Aj po tridsiatich rokoch spolupráce.
Ako dobre vypreparovaný organizmus
Nie je to náhodné, a už vôbec nie po prvý raz, čo sa Pet Shop Boys pustili do odvážneho projektu. Z času na čas sa prostredníctvom svojho popbeatového atramentu radi pohrávajú s klasikou. V minulosti sa im to darilo, napríklad v prípade symfonickej muziky k filmu Krížnik Potemkin.
Balet je však balet. Album znie ako vyvážený a seriózny tok rozličných elektronických príchutí, ktoré sa nenápadne vtesňujú, vstrebávajú a prelínajú súčasne, orchestrálnym symfonickým sprievodom. Je to akoby kvalitne vypreparovaný organizmus, v ktorom si elektronický tón s husľovým či basovým sadne s rovnakou samozrejmosťou ako disco beat s melodramatickosťou klavíra. Reálne to potom vyzerá nasledovne - úvodný zoznamovací hudobný vstup pohrávajúci sa so sláčikovým orchestrom v podobe skladby Prologue mierne graduje v The Grind, nasleduje klavírna dramatická sviežosť The Challenge. Ničoho ani v prebytku, už vôbec nie v nedostatku.
Rešpekt pred klasikou
Napriek tomu, že sa Pet Shop Boys netvári, že zabudli na svoje pôvodné synthpopdisco zameranie, vďaka ktorému v 80. a 90. rokoch dostávali tínedžerské komunity do šialenstva, z každej skladby cítiť rešpekt pred klasikou. Tennent s Lowem neprekračujú prísnu disciplínu, ktorá sa od vážnej hudby očakáva, a práve preto sa im podarilo nekonvenčné hudobné spojenie, kde akékoľvek melodické skoky znejú uveriteľne a prirodzene. Orchestrálne trilkovanie sa miesi s pódiovou tanečnosťou.
Poslucháč nemusí byť expert ani na Čajkovského či Prokofieva, ani, paradoxne, na scénické high disco, aby ho album neurazil a už vôbec nie neznechutil. Možno práve citeľnosť dance drámy, akoby hudobná hmatateľnosť farieb baletnej scény, ktorú si pri počúvaní zrazu vieme vybaviť, robí album neobyčajným.