Francúzsky režisér Olias Barco pre HN: Každý deň sa chcem zabiť. Aj žiť (video)

Váš najnovší film Zabite ma, prosím, sa zaoberá témou samovraždy, čo vás inšpirovalo? 
Vždy ma zaujímala téma samovraždy, princíp, že ľudia ráno idú do práce, sadnú na metro a rozhodnú sa, že sa zabijú. Začal som sa týmto problémom viac zaoberať, vo Švajčiarsku som objavil kliniku, ktorá slúži na tento účel. Môžete tam prísť s argumentom, že nechcete žiť, a oni vám to pomôžu zrealizovať. Informoval som sa aj o cenníku, koľko musíte investovať do vlastnej smrti. Malo to pre mňa porovnávací význam, že v prípade, ak sa niekto hodí pod vlak, aká je to finančná strata, aká je cena ľudského života pre spoločnosť. Navyše, ak samovraždou jedného človeka v metre je na dlhý čas paralyzovaný život stoviek pasažierov. Či nie je jednoduchšie aj výhodnejšie ukončiť život na klinike. Všetko je to cynické, preto som sa rozhodol nakrútiť o tom film.

Je to aj istý druh očisty, aby ste zmiernili hnev na tento svet?
Vychádzam len z udalostí, ktoré ma fascinujú. Aj keď je pravdou, že ma motivoval osobný zážitok. Jedného dňa som len tak kráčal po ulici a zbadal som, ako neznámy muž chce znásilniť dievča. Chcel som dievčine pomôcť a on na mňa vytiahol nôž, ktorý mi zabodol do brucha. Týždeň som bol v kóme.

Nemali ste obavy, že diváci neprijmú túto tému tak, ako chcete?
Na festivale Grand Prix v Ríme tento film vyhral, ale čo je zaujímavé, po jeho odpremietaní sa štyritisíc divákov v sále začalo smiať, čo považujem za úžasné splnenie môjho tvorivého zámeru.

Chceli ste sa vysmiať smrti?
Áno, bol to môj pokus o paródiu celého nášho života. Každý deň, keď sa zobudím, mám chuť sa zabiť, rovnako ako každý deň mám chuť žiť. Svet, v ktorom žijeme, ukazuje celú iróniu našej existencie. Je rýchly, preto ho treba vnímať. Aj o tom je príbeh môjho filmu.

Paradoxne, váš film zaujal aj Vatikán, prekvapilo vás to?
Nie, pretože môj filmový príbeh je o dôkaze života a Vatikán to pochopil.

Vo svojich snímkach pracujete aj s čiernym humorom, šialenstvom, zámerne?
Mám to rád. Istý čas som pracoval na psychiatrickej klinike, kde som nakrúcal lobotomické operácie. Objavil som tiež archív starých dokumentov o operáciách mozgu, bolo to desivé. Aj preto mám rád čierny humor.

O iných témach nerozmýšľate?
Možno sex, peniaze...

To sa vám zdá nápadité?
Spôsob, akým to urobím ja, nápaditý bude.

V čom je podľa vás najväčší rozdiel medzi americkou a európskou produkciou?
Kým Amerika sa sústredí na celý svet, my, konkrétne Francúzi, tvoríme snímky pre náš trh. Američanom je jedno, či filmom oslovia Číňana, Rusa, Slováka, nám ide v prvom rade o to, aby sme zaujali krajana.

Také vyčleňovanie vám škodí, nie?
Nie je to rozhodnutie Francúzska, ale celého sveta, ktoré radšej chce prvotriednu komerciu, zvučné značky. Predpokladám, že keby si aj slovenský divák mal vybrať medzi mojím filmom a Pirátmi z Karibiku, určite by sa rozhodol pre druhú možnosť. Aj to je čierny humor a opäť reálny.

Znamená to, že keby scenár vášho filmu režíroval Spielberg, bol by to trhák?
Asi áno, ale ostane to iba medzi nami.