Galérii Rudolfinum sa podarilo dostať výtvarné umenie na prvé stránky novín a do hlavných televíznych správ. Čím je výstava Dekadencia now!, ktorá s podtitulom Za hranicou krajnosti začala dnes v Prahe, tak unikátna?
Predovšetkým provokatívnou a silnou témou, ktorá sa stala dobrou zámienkou k prezentácii medzinárodne uznávaných umelcov. Kurátor však zdôrazňuje, že len kvôli Damienovi Hirstovi alebo Jeffovi Koonsovi to nerobil. „Nikdy mi nešlo o slávneho umelca, ale o jeho konkrétne dielo,“ hovorí Otto M. Urban.
Pribudla len popkultúra
Jeho záujem o prejav dekadencie je preukázateľný: pred štyrmi rokmi pripravil pre Obecný dom v Prahe úspešnú prehliadku Vo farbách chorobných o „pravé“ dekadencii, teda umení s tématikou bolesti, smrti, nešťastnej lásky či šialenstva, ako ju zobrazovali umelci na konci 19. storočia. Podľa kurátora je dekadencia v súčasnom umení znovu aktuálna.
Umelci sa dokonca zaoberajú rovnakými otázkami ako pred sto rokmi. Pribudla len jedna kapitola: popkultúra. V galérii Rudolfinum tak divák prechádza piatimi rôznymi orientovanými oddielmi, každý patrí jednému extrému. Začína sa autoportrétmi (oddiel Bolesť), potom je Sex, Pop, Šialenstvo a nakoniec Smrť.
Autoportrét bol podľa Urbana v histórii umenia prvým hriechom, pokusom o narušenie umeleckého ideálu a snahou o jeho humanizáciu. „Dekadentný umelec sa nevidí ako zdravý a rozjásaný človek. Zároveň jeho autoportrét nemusí nevyhnutne vystihovať osobné rozpoloženie, ale napríklad spoločenský rys,“ hovorí kurátor.
Cindy Sherman sa napodobnila ako šialený zlatokop so skazenými zubami, londýnske duo Gilbert a George stojí nahé na pozadí štruktúry moču, Catherine Opie má tvár skrytú v koženej maske, na prsiach vyrytý nápis Pervert a kožu na rukách prepichnutú desiatkami ihiel.
Dekadentné umenie nielen bolí, ale prináša i (zvrátenú) rozkoš. Kapitole Sex dominujú dve veľké zväčšeniny s Jeffom Koonsom, ktorý si v gýčovitých kulisách užíva sex s talianskou pornoherečkou a političkou Cicciolinou. Koons heroizuje banalitu, povyšuje gýč na umenie. Nemá ale vtip, narozdiel od Sexy–röntgenov Wima Delvoya. Jeho röntgenové snímky premenili milenca v kostlivca, odkrýva tak nielen blízkosť smrti, ale aj anatómiu sexu.
Šialenstvo skvele vystihuje Yasumasa Morimura, ktorý parafrázuje Goyov cyklus Los Caprichos. Drobnú plastiku preslávených bratov Chapmanov zobrazujúci červami posiate zátišie prekvapivo zatieňujú dve sošky chapca a dievčaťa s prúdom krvi vytekajúcej im z rán od Josefa Bolfa.
Zuby ako nábojnice
V oddieli venovanom smrti nesmie chýbať Damien Hirst. Najpôsobivejšia je lebka Osud človeka, ktoré Hirst zasadil do čeľustí striebornej zuby pripomínajúce zásobník pištole.
Ani mediálna masáž ani fotogaléria na internete však diváka úplne nepripravia na „mäso“ ktoré ho v galérii čaká.
Kurátor prirovnal v časopise Art Antique dekadentného umelca k patológom, ktorých prácu neodsudzujeme, pretože chápeme jej význam pre medicínu. Diela dekadentov tiež skúmajú krajné možnosti. „Dávajú nám možnosť úžasných skúsenosti, bez toho aby sme museli prechádzať osobne tragickými zážitkami,“ hovorí Urban.
Silou, ale aj slabosťou výstavy Dekadencie je veľká koncentrácia extrémnych diel. Aby ich človek mohol prijať a spracovať ich, mal by sa vedome stať na okamih ich obeťou. Nápor ďalších a ďalších extrémnosti však nutne vyvolá obrannú, pre umenie tú najhoršiu reakciu: odstup.