Alessandro Baricco je dnes asi najprekladanejší taliansky autor, čo zobrali na vedomie aj dve slovenské vydavateľstvá, vďaka ktorým si môžeme v slovenčine prečítať jeho štyri knihy a preklad piatej sa pripravuje. Slovart pred troma rokmi vydal Bariccov rozsiahlejší román City, Kalligram o rok neskôr útlu, ale mimoriadne pôsobivú ľúbostnú novelu Hodváb. V posledných mesiacoch sa objavili ďalšie dva rozsahom neveľké tituly. V Slovarte vyšla jeho novela Bez krvi, v Kalligrame zase divadelný monológ s názvom Tisícdeväťsto. Ak by vám niekto z prvej spomínanej novinky vytrhol posledných desať strán, prišli by ste iba o záverečné rozuzlenie, ak by to isté urobil pri druhej knihe, prišli by ste vlastne o všetko, čo je v nej dobré.
Príbeh pomsty z bližšie neurčenej latinskoamerickej krajiny (autor ho takto situoval údajne iba pre zvukomalebnosť tamojších mien) Bez krvi má dve časti. Prvá sa odohráva tesne po druhej svetovej vojne. Na osamelý majer prichádza štvorica mužov zabiť muža podozrivého z vojnových ukrutností, pričom sa nepohodlnými svedkami stávajú jeho deti. Druhá časť knihy sa odohráva o pol storočia neskôr, keď sa stretávajú jediní dvaja aktéri tejto udalosti, ktorým sa podarilo dožiť zrelého veku. "Všetci ste zabíjali z pomsty, nemáte sa za čo hanbiť, je to jediný prostriedok, čo existuje proti bolesti, len toto sa našlo, aby sa človek nezbláznil, to je droga, pomocou ktorej nás udržiavajú v bojaschopnosti, lenže vy ste sa jej už nezbavili, zničila vám celý život, naplnila vám ho prízrakmi, na to, aby ste prežili štyri roky vojny, ste si zničili celý život," hovorí jedna z postáv. Bariccova napínavo napísaná novela má k Latinskej Amerike blízko nielen menami, ale aj témou pomsty a zaväzujúcich krvných vzťahov, ktoré majú často náskok pred bežne ponímanou spravodlivosťou. Vraždenie, ktorým sa začína kniha, nie je samoúčelnou zábavkou, ako to býva v moderných akčných filmoch, ale priamou reakciou na spáchanú krivdu. Novela opisuje špirálu násilia, kde neplatí len obrazné oko za oko, ale aj doslovné život za život. Autor sa podobne ako mnohí jeho predchodcovia mohol uspokojiť s opisom tohto fenoménu, ktorý je dostatočne výdatný aj bez hľadania východísk, neurobil to však a nakoniec sa pustil do najťažšej úlohy. Barricov text sa vďaka tomu dostáva k podobným záverom, k akým dospela teória hier v otázkach ľudskej kooperácie. Ako evolučne najstabilnejšie sa ukázalo správanie, keď dobré odplácame dobrým a zlé zlým. Malým, ale podstatným detailom je, že bez ohľadu na reálnu situáciu máme vždy skúšať urobiť o jeden dobrý skutok viac než náš protivník.
Drobnučká próza s názvom Tisícdeväťsto je text napísaný pre jedného herca a jedného režiséra. Celé meno jej hlavnej postavy znie Danny Boodman T. D. Citrón Tisícdeväťsto. Rovnako násilne vykonštruovaná ako toto meno sa zdá aj celá próza o mužovi, ktorého ako batoľa nájdu pohodeného na klavíri zaoceánskej lode, z ktorej nakoniec nikdy nevystúpi a objaví v sebe nezvyčajný hudobný talent. Rezignujúc z realistického opisovania skutočnosti Baricco vrství neuveriteľné detaily zo života tohto hudobníka, čo miestami pôsobí až trochu násilne a upotene. Literárne opisy dokonalej hudby bývajú rovnako nepresvedčivé a lacné ako opisy dokonalých výtvarných diel, množstvo superlatív papier bez problémov znesie, predstavivosť to však príliš nepodráždi. Spásonosným sa na tejto próze ukazuje pomerne rozsiahly záverečný monológ, kde Danny vysvetľuje, prečo celý život odmietal opustiť loď. Rozpráva o konkrétnych ľuďoch a situáciách, ktorí sa pre neho stali koncentrovaným stelesnením množstva iných ľudí a situácií, pričom naráža na absurdnosť nepreberného množstva možností "tam vonku." Po dlhom a rozpačitom rozbehu sa Baricco prepracoval k veľmi silnému záveru. Úspech prípadného zdramatizovania tohto textu závisí od toho, ako dlho nechá režisér divákov čakať na pointu. O čo bude stručnejší, o to lepšie.
StoryEditor