Po poľskej historickej dráme Quo vadis?, uvedenej v našich kinách minulý rok, k nám teraz prichádza ďalšia snímka od našich severných susedov s prostým názvom Edi. Ide o debut režiséra Piotra Trzaskalského, ktorý v roku 1992 absolvoval lodžskú filmovú školu a dosiaľ natáčal programy o umení, videoklipy, dokumentárne snímky a televízne inscenácie. Film Edi zožal pred dvoma rokmi päť ocenení na Festivale poľských hraných filmov v Gdyni i rad medzinárodných úspechov (Varšava, Berlín, Trenčianske Teplice, Karlove Vary) a bol poľským kandidátom na Oscara.
P. Trzaskalski ho natočil podľa scenára, ktorý napísal spolu s Wojciechom Lepiankom. Titulný hrdina (Henryk Golębiewski) je bezdomovec, ktorý býva spolu so svojím priateľom Jurekom v starej opustenej továrni; muži sa živia zberom kovového šrotu. Ich život znepríjemňujú miestni mafiáni -- Bratia, ktorí sa zaoberajú nelegálnym predajom alkoholu. Jedného dňa prídu za Edim so zvláštnou ponukou: má ich sestru (Ola Kasiová) pripraviť na maturitu. Bratov vedú dve pohnútky: po prvé vedia, že Edi je vášnivým čitateľom a prečítal každú knihu, ktorú našiel v odpadkoch, a po druhé je taký škaredý, že ich sestra, zvaná Princezná, ho určite nebude zvádzať. Je to pravda -- lenže Princezná sa predsa stretne so svojím milým Cigánom a zakrátko je naozaj tehotná. Aby skutočného otca dieťaťa ochránila pred spravodlivým hnevom Bratov, vyhlási, že otcom je Edi...
Edi je človek z rodu hrabalovských pábitelov, "vzdelaný proti svojej vôli", s "perličkou na dne" -- pripomeňme hoci epizódu, v ktorej predá všetky svoje milované knihy, aby urobil radosť malému chlapcovi túžiacemu po drahom hračkárskom aute. Je priam radosťou sledovať, ako nehollywoodsky Trzaskalski buduje svoj príbeh, ako nás oboznamuje s prostredím a hrdinami, nikam sa neponáhľajúc: zápletku s Princezniným tehotenstvom, ktorá by v dramaturgii amerických komerčných filmov musela prísť po pätnástich minútach, nám predostrie až na sklonku druhej tretiny filmu. Osobitnou kapitolou sú dialógy, ktorým neraz nechýba filozofický rozmer, ale predsa znejú prirodzene, vierohodne (Edi: "Aký raj, keď nevydrží ani dozajtra?"). Šťastnú ruku mal režisér pri hereckom obsadení, keď nešiel cestou ľahšieho odporu a nestavil na osvedčené tváre. Naopak, skombinoval menej známych hercov s nehercami; titulnú úlohu zveril neprofesionálovi H. Golębiewskému, ktorý bol v Poľsku v 70. rokoch populárnym detským predstaviteľom a k herectvu epizódnych rolí sa vrátil v 90. rokoch. Neprofesionálom je aj G. Sztelmaszewski, ktorého pozvali na casting na základe televíznej reportáže, kde stvárnil seba samého ako obyvateľa útulku Brata Alberta v Lodži. Náročná úloha stála pred kameramanom Krzystofom Ptakom, ktorý dokázal nevábnemu prostrediu (ošarpaná periféria, lacná krčma, opustená továrenská hala) vtisnúť svojráznu poéziu, pričom takmer úplne potláča prirodzenú farebnosť smerom k nevýrazným modrosivým odtieňom, korešpondujúcim s vyznením filmu.
Film sa končí tam, kde sa začal: Edi a Jurek opäť nesú svoj kríž, teda tlačia káru plnú železného šrotu, a kamera ich sníma z veľkého nadhľadu, akoby pohľadom Božieho oka. Po krátkej epizóde šťastného života na pokojnom vidieku ich opäť čaká každodenný boj o prežitie. "Raj je tam, kam mieriš, peklo tam, kde žiješ" -- hovorí slogan filmu. Ediho šťastie spočíva v tom, že si vie aj z pekla spraviť raj.
StoryEditor