Scenár sa pôvodne volal Únava, do kín ide pod názvom Neverné hry. Je to film viac o únave v manželskom vzťahu alebo o nevere?
- Názov filmu sa zmenil pred uvedením do kín. Dlho sme to zvažovali. Film má širší záber, nie je veľmi o únave alebo nevere vo vzťahu. Skôr mapuje isté súvislosti medziľudských vzťahov, ktoré, ako mnohí diváci sami priznali, dôverne poznajú z vlastného života. Známa česká animátorka Michaela Pavlátová týmto filmom debutuje na poli celovečerného hraného filmu. A podľa mňa úspešne. Veď má za sebou dlhoročnú prax s animovanými filmami. Aj v nich sa zaoberala témou vzťahov mužov a žien a ako sama povedala, tým ju zaujal aj tento scenár.
Dá sa povedať, že ide o tradičný dramatický film?
- Film nie je celkom tradičný, a to z viacerých hľadísk. Už napríklad tým, že bol snímaný digitálnou kamerou, teda digitálnou technológiou. Klasický filmový materiál bol zamenený za dostupnejší a cenovo výhodnejší. V tom sa ukazuje aj veľmi originálny prístup kameramana Martina Štrbu, ktorý získal už mnoho ocenení. Jeho inovatívne riešenie a špeciálna estetika určite zaujmú. Tento film nie je ani taký druh príbehu, kde padajú mosty alebo kde hrozí hurikán. Hoci istým spôsobom film akčný je. Hlavné postavy neustále v bežných a každodenných situáciách vstupujú do rôznych akcií. Rovnako dobrou akciou môže byť vítanie hosťa alebo pokus zabývať sa. Aj nachádzanie seba samého a vlastná sebarealizácia môžu byť akciou.
Film je však netradičný aj svojím obsadením...
- V tvorivom štábe a tiež medzi hercami sú spoločne Česi a Slováci i niekoľko po maďarsky hovoriacich slovenských hercov. Týmito jazykmi sa vo filme aj striedavo rozpráva. V tom je to skutočne stredoeurópsky film. Trochu netradičné je aj prostredie, film sa striedavo odohráva v slovensko-maďarskom pohraničí a v Prahe. Toto na českých divákov zapôsobilo. Pre mnohých môže byť zaujímavé tiež ukázanie života sveta profesionálnych hudobníkov - nahrávanie v štúdiu, časté cestovanie, medzinárodné kontakty...
Hlavné postavy príbehu sú umelci. Klaviristka a hudobný skladateľ. Vychádza scenár z reálnych životných príbehov?
- Príbeh nie je o reálnych osudoch ani o umelcoch. Umelecké prostredie je vyvažované prostredím dediny, slovensko-maďarským pohraničím, so svojskými zvyklosťami a krajinou. Ďalšie dve hlavné postavy sú takmer sociálne prípady. Matka s dcérou, ktoré hľadajú zázemie. Nasťahujú sa do domčeka na dvore klaviristov a takto sa objavia v ich živote a ovplyvnia ho. Práve tým, že sú hlavné postavy vytrhnuté z intelektuálneho prostredia veľkomesta, musia sa zaoberať aj takými vecami ako je opravovanie elektriny, udržovanie záhrady a podobne. Tento kontrast fyzickej a intelektuálnej práce, tvorby a každodenných problémov naráža na realitu dediny, ktorá žije úplne iným rytmom a typom udalostí.
Môže v konkurencii dramatických príbehov osloviť aj slovenského diváka téma všedného života a každodenných problémov?
- Myslím si, že pútavo spodobená realita a aj banalita nemá dôvod nebyť pútavou a môže byť zaujímavá práve tým, že sa opiera o niečo, čo všetci poznáme a čo je nám blízke. Som zvedavá, ako slovenskí diváci prijmú tento film, lebo im bol pôvodne určený. V Česku ľudia chodia na české filmy. Myslím si, že práve reakciami divákov, vo verejnej reflexii kinematografie sa prejavuje záujem o vlastnú kultúru.
Ako sa podľa vás podarilo režisérke pretaviť text scenára do filmových obrazov?
- Samozrejme, film sa vždy do istej miery odlišuje od pôvodnej predstavy. Podarilo sa jej vyhraniť rozdiely v komunikácii, ako si muži a ženy nerozumieme, ako sa nevieme pochopiť. Ale dobré sú herecké výkony. Veľkú radosť mi urobila, v súčasnosti už česká hviezda, Zuzana Stivínová v hlavnej úlohe klaviristky Evy. Jej štúdia ženskej hrdinky je majstrovská. A výnimočná je aj slovenská herečka Jana Hubinská v úlohe Márie. Dala postave zvláštnu dôstojnosť, úspornosť a vnútornú silu. Jej dcéru hrá Kristínka Svarinská a mnohí po filme povedali, že zo všetkých žien vo filme pôsobí asi najnaliehavejšie. Slovenskí herci Peter Bebjak a Ady Hajdu ako klavirista a violončelista tvoria vo filme silnú dvojicu. Vo vedľajšej úlohe sa s ľahkosťou objavuje aj Ivana Chýlková.
Neverné hry je koprodukčný česko-slovenský film, no na Slovensku bude v kinách o pol roka neskôr ako v Česku...
- To je skôr otázka pre producentov. Výroba filmových kópií je drahá, preto bude distribúcia na Slovensku možná až po tom, keď sa v českých kinách nejaké kópie uvoľnia. Optimálne by, samozrejme, bolo, ak by jeden deň bola premiéra v Prahe, druhý v Brne a tretí v Bratislave. A štvrtý možno v Košiciach. No na Slovensku bude premiéra koncom septembra. Problémom je však i to, že veľmi málo divákov chodí na Slovensku do kina na slovenské filmy. Preto aj distribúcia filmov je tu nerentabilná. Takže sa to točí aj okolo diváka.
| Z recenzií filmu Nevěrné hry |
| Traduje sa, že Slovensku chýbajú draví producenti a režiséri, zato má schopných hercov a scenáristky. Nevěrné hry, svieži príbeh o únave i obnove lásky, akoby to potvrdil úradne. Scenár Tiny Diosi je ukážkou schopnosti, ako zo zámernej banality urobiť svieži originál. Mirka Spáčilová, MF Dnes |
| Zuzana Stivínová si aj tak kradne plátno len sama pre seba. Už dlho som sa v českom filme nestretol so ženskou postavou takou živou a charizmatickou, aká je Eva v jej podaní, v niektorých momentoch máte dojem, akoby vyrastala z plátna a slabšie povahy by sa do nej mohli beznádejne zamilovať. Tomáš Baldýnský, Reflex |
| Najväčší kus práce však podľa môjho názoru odviedol kameraman Martin Štrba (Český lev za Je třeba zabít Sekala). Predovšetkým vďaka nemu sa darí onen malý zázrak robiť zo všedných dní jedinečné okamihy našich životov, práve vďaka nemu dostáva obyčajný čas obyčajných dní svoju výnimočnosť a neuchopitelnosť. A hlavne vďaka nemu film nestráca na zaujímavosti ani ku koncu, keď sa predsa len ukazuje, že scenáristka je zatiaľ silnejšia pri budovaní zápletky než pri jej rozpletaní. Jaroslav Sedláček, Cinema |