Informácia, že Sting príde so symfonickým orchestrom v lete aj k nám, ma potešila. Ale fakt, že koncert bude výhradne na sedenie, zase vzbudil mierne obavy. Nemám s tým totiž v našich končinách dobré skúsenosti. Koncert po sediačky je určite veľmi pohodlný a príjemný, no to by musela fungovať aj štábna kultúra slovenského diváka. Pozrime sa na pár príkladov. Pred mesiacom som si bol pozrieť koncert fantastických The Australian Pink Floyd. Takisto na sedenie, a dokonca s 3D okuliarmi. Prvých dvadsať minút som asi tridsaťkrát vstával a opäť zase sadal, pretože, samozrejme, nie každý chodí načas, a tak som mal namiesto avizovaného "tridéčka" len siluetu oneskorencov "teperiacich" sa na svoje miestečko. A zážitok bol viete kde... Alebo koncert speváčky Diany Krall u nás. Intímna vec, klavír a... neskutočné vŕzganie schodov, po ktorých nonstop chodili hore-dolu smädní návštevníci do bufetu a tam robili taký hluk, že ich spoza pultu musela počuť aj samotná Diana na pódiu. A o vystúpení Jeana Michela Jarreho už radšej ani nehovorím. Keď sa asi tridsať, v čase zabudnutých, návštevníkov počas úvodu predieralo radmi k svojim miestam, narúšalo tak laserové efekty a celkom zabilo nástup fenomenálneho umelca. Diváci by teda mali skutočne sedieť. Niektorí asi tak dva roky nepodmienečne.