Pred dvanástimi rokmi ste sa podieľali na osvetovej akcii federácie nahrávacieho priemyslu s názvom Kopírovanie zabíja hudbu. Čo sa za tú dobu zmenilo?
Na pamätný prvý album Illustratosphere vtedy Sony napasoval softvér, ktorý mal zamedzovať naťahovanie dát do počítača, ale to sa ukázalo ako slepá ulička, pretože album prakticky vôbec nehral v počítačových mechanikách a skôr pripomínal akúsi labutiu pieseň CDnosiča. Pod pirátskou vlajkou sa však šíril dojem, že hudba patrí všetkým a že ide teda o protest voči vysokým cenám albumov, ktoré kŕmia jedine vydavateľské spoločnosti. Väčšina muzikantov mala z celkového podielu len okolo 20% zisku a zvyšok išiel vydavateľstvu.
To je ale naozaj málo.
Vtedy ale štúdiá ešte nebola softwarové. Zariadiť si nahrávaciu miestnosť s dobrým mixpultom a inými vecami vyšlo na desiatky miliónov českých korún a človek si také štúdio prenajímal za desať - dvanásť tisíc českých korún na deň, pričom editačné možnosti vtedajších softvérov boli chabé: neexistovali žiadne ProTools, Logic ani Cubase, a teda náklady na výrobu jedného albumu sa ľahko vyšplhali až na sedemsto alebo osemsto tisíc českých korún.
Takými peniazmi žiadny bežný muzikant nedisponoval, zainvestovať ich preto musela vydavateľská spoločnosť a keď sa album nepredal kvôli zdieľaniu a vtedy hlavne napaľovaniu, bol to prúser. Z dnešného pohľadu sa zdá, že si vydavateľské spoločnosti bránili biznis, hoci celý tento pirátsky kšeft začal z trochu jánošíkovského pocitu, že ak chcem si zaobstarať CD svojich obľúbených interpretov alebo sa nedajbože zorientovať v žánri, musel by som do toho vraziť desaťtisíce korún. A navyše, nosič sa od vydavateľa za približne polovicu svojej konečnej ceny v obchode postupuje ďalej; distribútor a predajca, dokonca aj predavači tiež chcú z niečoho žiť.
Ani z toho jánošíkovského pohľadu vám to nikdy nebolo sympatické?
Nikdy. Bohužiaľ si myslím, že to nie je opodstatnená krádež, a podľa mňa to bolo vždy trochu ako socializmus. Dokonca aj dnes, kedy štúdiá zlacneli, pretože veľa práce sa dá vyrobiť doma z prefabrikátov, mimochodom často tiež "zpirátovaných." A hovoriť tomu krádež je naozaj na mieste: niečo vymyslíte, dáte dohromady, investujete do toho veľa času i myšlienok, a nakoniec si to niekto ďalší privlastní a zverejní bez zaplatenia.
Je to rovnaké, ako keby kníhkupec vystavil nestrážený tovar pred obchodom a nechal na okoloidúcich, či knižku vezmú do ruky a vojdú s ňou do obchodu alebo si ju odnesú na základe akéhosi absurdného dojmu, že obchodník má príliš vysokú maržu a nezaslúži si teda dostať akékoľvek peniaze. O spisovateľovi a vydavateľovi ani nehovoriac, ani na nich nemyslí. Keď už kradnem, je pekné vedieť, že som zlodej, krajšie, než si vytvoriť rozsiahlu ideológiu, aby to vyzeralo, že mám na tú krádež právo.
Takže je to skúška charakteru.
Povedal by som, že obchodnej etiky. Takto, aby som hlúpo nemachroval, tiež som sa učil na stiahnutom Photoshope, ale od určitého veku je to tak nejako podobne nedôstojné, ako dajme tomu jazda načierno v MHD. Albumy som nenapaľoval ani nesťahoval, z dôvodu spolupatričnosti, nie z nejakého morálneho imperatívu. Je samozrejme rozdiel mať kópiu do auta svojho dievčatá alebo obchodovať s kradnutým tovarom.
Je dôsledkom pirátstva, že musíte viac koncertovať, alebo si žiadať o vyššie honoráre?
Stačí sa pozrieť, ako často dnes v Česku hrajú veľké zahraničné hviezdy. Medzi rokmi 1989–1995 sa dialo máločo, ale dnes už sme si zvykli, že taký Tom Jones u nás hrá takmer každý rok, aj v Brne alebo Ostrave, čo predtým nebolo. Všetci, od menších kapiel typu Rubiano, Lanugo alebo Květy, až po tie, čo kedysi mali miliónové predaje, dnes musia rok čo rok vyrážať na turné a „mastiť“. Dokonca aj nejaký ten Zbyněk Drda, víťaz jedného z kôl Superstar, predal svoje prvotiny v zúfalých dva a pol tisíc kusoch, a kde je mu dnes koniec vie akurát jeho mamička a otecko.
Že v Českej republike už po x–krát koncertuje Sting alebo že sem príde hrať Sade je možné len preto, ako sa s pirátstvom v poslednom desaťročí roztrhlo vrece. Respektíve, ako veľmi, veľmi poklesli príjmy z predaja nahrávok. Stojí za povšimnutie, že takmer každý dnes nahráva a publikuje na svoje vlastné triko, čím stratila ideológia pirátskej lodi dôležitý vietor do plachiet.
Dnes sa živíte muzikou, ktorá rozhodne nie je strednoprúdová. Zasahuje vás pirátstvo menej ako popové hviezdy?
Popové hviezdy sú na tom ešte horšie, pretože my aspoň tvoríme pre relatívne výnimočné publikum, ľudí trochu vzdelanejších a kultitovanejších, tým pádom civilizovanejších a schopných domýšľať si dôsledky svojich činov. Nejako implicitne chápu, že peniaze do platne investujem ja sám a že ak mám nahrať ďalšiu, musia mi na ňu prispieť.
S triom Roberta Balzara i s Illustratosphere predávame okolo ôsmich až deviatich tisíc kusov, čo je dnes krásne a som za to nesmierne vďačný, pretože nám to umožňuje držať vyšší štandard zvukovej a technickej kvality. Ale začínajúci muzikant už nemá šancu preraziť cez nosiče, ich predaja a reklamu. Navyše živé hranie je pre nás ťažiskom tvorby, to tiež kdekto povedať nemôže.
A čo je riešenie? Tvrdšie protipirátske zákony?
V tomto ohľade som liberál. Mám pocit, že každý nový zákon alebo zákaz vedie zase len k ďalšiemu obchádzaniu, pretože čím hrubší zákonník, tým je to horšie. Skôr sa spoločnosť natoľko zkultivuje, že, metaforicky, prestane byť „in“ napríklad utekať z krčmy bez platenia. Keď sa aj osemnásťroční a dvadsaťroční „bez peňazí“ už nebudú môcť vychvaľovať, že išli na pivo a utiekli bez platenia, pretože by to bolo trápne.
Je to idealizmus ako prasa, ale nevidím iné riešenie, verím, že to možné je. V roku 1978 trebárs nebol problém fajčiť v prítomnosti detí v bytoch, kde žila rodina, ale keď si dnes fajčiar zapáli vo vlastnom byte v prítomnosti deti, každý na neho pozerá ako na asociála. Atď
To sa vnímanie pirátstva naozaj tak posunulo, alebo ste len idealista?
Posunula sa technológia aj spôsob realizácie muziky a zábavy. Aj keď tomu odporujú zážitky z koncertov, kde vás z prvého radu ľudia natáčajú a potom na Youtube publikujú záznamy v úplne otrasnej zvukovej a obrazovej kvalite. Tým sa ale virtuálny priestor tejto blahobytnej spoločnosti zahlcuje natoľko, že inflácia toho už tak obrovského množstva informácií, ktorá spôsobí, že už nikto nebude mať energiu a čas sa nimi preberať, príde určite.
Radšej pôjde rovno za jednoduchým, oficiálnym, filtrovaným a ľahko spoplatneným zdrojom, ktorý pokryje náklady a dá aspoň minimálne zarobiť hudobníkovi, verím idealisticky, zo založenia.