V Benátkach ste už niekoľko dní. Zaujal vás nejaký pavilón?
Priznám sa, že i keď som tu strávil pomerne veľa času, bol som prevažne v našom pavilóne. Napríklad, nás často porovnávajú s ruským pavilónom, v ktorom tiež využívajú tablety. Používajú jednoduchšiu technológiu ako my, ale zdá sa, že je dostatočne efektná, keďže dostali na Bienále ocenenie. Na porovnanie, my máme tabletov deväť, oni až sto a sú o niečo drahšie. To ma veľmi zaujalo.
Témou tohto ročníka je Common Ground (spoločný základ). Reflektuje Bienále aj nejaké trendy v architektúre?
Bienále nie je veľtrh. Je skôr miestom, kde je architektonický kvas, kde sa skúšajú veci, ktoré práve niekto robí. Takmer všetci, čo spracúvali hlavnú tému, hovoria o zapájaní komunít do vytvárania architektúry. To vzbudilo kritiku u niektorých architektov, že nejde o dostatočne vznešenú architektonickú tému. Ale je veľmi vidno, že je to o zapojení komunity do vytvárania architektúry a mestských štruktúr. Otázne je, či to ukazuje trend alebo je takto postavená téma a všetci ju nasledujú.
U nás však zapájanie alebo snahu o zapájanie komunity do vytvárania mesta v poslednom čase badať.
Nemám na toto urobený výskum, ale môžem vám povedať svoj názor. Mám pocit, že toto je trend, ktorý je takmer všade. U nás je to evidentne aktuálne. Ale je pravda, že v zahraničí to funguje už nejaký čas a je to rozvinutejšie. Myslím si, že zapájanie komunít do spoločných vecí bude intenzívnejšie.
Ako sa to prejavuje?
Postupne sa učíme používať náš obytný a mestský priestor viac ako predtým. Prestávame mať zbytočný strach zažívať mesto. O tom sú mnohé mestské bazáre a podobné aktivity. To ukazuje, že strácame neoprávnený rešpekt voči mestu a že ho začíname používať ako náš obytný priestor. Ale v ľuďoch je ešte stále ten pocit, že to mesto nie je ich, že treba cez neho prebehnúť a ísť domov. S týmto sa mnohí snažia bojovať.