Začiatkom 70. rokov, keď na Západe ešte dožívali zvyšky detí kvetov -- presvedčených vyznávačov slobody voľnej lásky a univerzálneho mieru, na Slovensku, konkrétne v Devínskej Novej Vsi, napísal svoju už asi šiestu knihu Láska vtedy už známy spisovateľ Rudo Sloboda (1938 -- 1995). Nie iba pre symboliku jeho mena a dosť nekonvenčný životný štýl, ale aj pre túto knihu ho možno považovať za autentického slovenského "hipíka". Jeho bohatá imaginácia a citovo preexponované vnímanie prostredia a času, v ktorom žil, môžu konkurovať účinkom v tom čase módneho LSD. Napriek tomu mu v roku 1972 odmietli rukopis Lásky vydať, iba ak by súhlasil s "istými" úpravami. Nepomohli ani úspechy predchádzajúcich próz ako Narcis, Britva či Uhorský rok, ktoré boli veľmi dobre prijaté tak čitateľskou verejnosťou, ako aj literárnou kritikou. Možno preto, že sa do politiky veľmi nestaral, ho normalizácia pri svojej vnútornej ideologickej očiste obišla. Nie však svojím cenzorstvom. Mrzačenie svojho myšlienkového sveta sa Slobodovi natoľko priečilo, že v návale hnevu pomýšľal nevydateľný rukopis radšej zničiť. Našťastie pre jeho tvorbu a aj pre čitateľov v tom čase stretol jednu zo svojich "obľúbených žien" -- Poľku Ewu Máriu Hunczu, ktorej nakoniec rukopis daroval a ktorá ho odviezla so sebou do Poľska. Najmä vďaka jej snahe o vydanie knihy v 90. rokoch sa nakoniec, sedem rokov po autorovej smrti, podarilo vo vydavateľstve Slovart Lásku vydať. Hoci museli čitatelia na knihu, ktorá podľa Slobodu znamenala v jeho tvorbe novú etapu, čakať tridsať rokov, skutočnosť, že vyšla bez cenzorských zásahov, je nenahraditeľná. Stačí si len spomenúť na jeho knihy z 80. rokov. Niektoré z nich aj ako len torzá jedinečných príbehov a myšlienkových pochodov zostávajú stále čitateľským zážitkom. A aké by asi boli v pôvodnej podobe? Čo bolo na Láske pre režim také nebezpečné? Veď išlo iba o denníček zápiskov o myšlienkach a problémoch človeka vo veku niečo málo po tridsiatke. Autor ho pôvodne dokonca zamýšľal v roku 1972 vydať pod názvom Pamäti. V malých epizódach zo svojho manželstva, popretkávaných spomienkami na mladosť a na predkov, uvažovaním o budúcnosti svojej malej dcéry, o smrti a o Bohu, vytvoril skutočne pútavé rozprávanie človeka, ktorý sníval o tvorivosti, slobode a láske. Ale bolo nebezpečné, že bez servítky na ústach písal to, čo si ľudia mysleli a hovorili? Sloboda bol vynikajúci fabulátor, ktorý dokázal urobiť z akejkoľvek, pre bežného človeka bezvýznamnej, situácie dramatický alebo prinajmenšom vtipný príbeh. Svojím typicky drsným humorom rozpráva rovnako o vyrovnávaní sa človeka so svojou sexualitou a s pokušením podľahnúť nevere, ako o krčmových bitkách, ktorých bol veľakrát iniciátorom, či o andulke, ktorú kúpil pre radosť svojej dcére. Čitateľ stále balansuje na hrane pochybností, do akej miery Sloboda rozpráva o svojom skutočnom živote a do akej miery si vymýšľa, pravdou však je, že svojím skvelým rozprávačstvom urobil svoj literárny svet skutočným. V skonštruovanom svete si vybudoval priestor nezaťažený dočasnými vrtochmi oficiálnej mienky. Jeho kozmos je stabilný, opretý o kontinuitu tradície svojho rodu a rodnej Slovince v Devínskej Novej Vsi. Možnosť ísť k pravde slobodným premýšľaním je to, čo dáva jeho Láske, rovnako ako láske všeobecne, nadčasový charakter. Uvažujúci a pochybujúci, niekedy trocha skľúčený duch z neho robí viac než len slovenského spisovateľa, hoci sa v živote zo svojej rodnej obce takmer nepohol. Jeho úprimné a kvetnaté rozprávanie o veciach, o ktorých sa ľudia báli a stále boja rozprávať, vtedy prekážalo moci. Pravdepodobne sa bála ideologickej nákazy. A pritom jeho dielo dokáže lepšie ako halucinogény napĺňať ktoroukoľvek mocou vyprázdňované ľudské vnútro. Ako pred tridsiatimi rokmi, tak aj dnes.