Za sprievodu ohňostrojov, hudobných produkcií a davov prúdiacich po uliciach mesta do skorých ranných hodín prebehol v chorvátskej Pule 59. festival hraných filmov. Zrejme najväčším paradoxom tohto historicky najstaršieho festivalu v bývalej Juhoslávii je to, že diváci v 40–tisícovom istrijskom meste počas ôsmich dní festivalu každý večer naplnia do posledného miesta hlavné festivalové open–air kino–- rímsku Arénu so siedmimi tisíckami miest. Celková návštevnosť festivalu sa každoročne pohybuje okolo neuveriteľných 80–tisíc divákov.
Amfiteáter s kruhovým hľadiskom z 1. storočia nášho letopočtu z doby cisára Vespasiána je najnavštevovanejšou pamiatkou Puly a piatym najzachovalejším amfiteátrom na území Európy. Hovorí sa, že krásu Arény predbehne len Koloseum v Ríme. Aréna z čias gladiátorských zápasov sa počas festivalu stáva miestom, kde sa stretáva história s najmodernejšou audiovizuálnou technikou, ktorá umožňuje film sledovať na obrovskom reflexnom plátne i tým, čo sedia extrémne vľavo alebo vpravo od neho. Staré murivo je nasvietené zdola aj zhora farebnými reflektormi.
V čase, keď Pula bola skutočne Cannes východnej Európy, sem pozýval niekdajší kovorobotník, partizánsky revolucionár, milovník filmu a prezident socialistickej Juhoslávie Josip Broz Tito filmové hviezdy veľkosti Sophie Loren, Elisabeth Taylor alebo Richarda Burtona a potom ich svojou 118 metrov dlhou jachtou vozil do svojich súkromných rezidencií na opulentné bankety na neďalekom ostrove Brioni. Dnes je na Brioni národný park, súkromné rezidencie sú sčasti uzavreté, sčasti v nich fungujú exkluzívne hotely s cenami okolo 3–tisíc dolárov za noc. Titovým súkromným Cadillacom sa možno na ostrove zviezť na pol hodinu za 500 dolárov.
Festival v Pule bol vždy hlavne národným festivalom, pretože maršal Tito (inak než ako o maršalovi o ňom nikto v Pule nehovorí) zamýšľal postaviť juhoslovanský film na úroveň Hollywoodu, a to počtom zazmluvnených západných hviezd aj veľkosťou rozpočtov. Dnes je národná súťaž stále chrbticou festivalu. Skladá sa ale len z chorvátskych filmov alebo z chorvátskych koprodukcií. Srbské, slovinské alebo bosnianske filmy tu nebežia.
Zaujímavý zážitok poskytol prvý chorvátsky 3D film Náhodný okoloidúci (Slučajni prolaznik) v réžii bosnianskeho rodáka Joza Patljaka. Patljak študoval a pracuje v Chorvátsku. S pomocou 3D okuliarov vo filme nesledujeme fascinujúce krajiny, priepasti a hory, ale ulice Záhrebu, po ktorých chodí, prípadne bezdomovca, ktorý tlačí pred sebou vozík zo samoobsluhy. Doň ukladá fľaše, staré handry a papiere. Vie šikovne vyberať kontajnery. Jeho pološialená partnerka, ktorá miluje tanec v rockových kluboch, o ňom hovorí, že študoval „fľaškológiu“. Odpadky, graffiti a špinavé ulice sú natočené ako objekty plné krásy a fantázie takmer s takou láskou, s akou James Cameron točil planétu Pandora na Novom Zélande. Záhrebský bezdomovec sa nakoniec dostane do konfliktu s inými bezdomovcami, pretože im vyberá kontajnery. Náhodný okoloidúci je svojim spôsobom charakteristický „európsky“ film postavený na pocite z dnešnej Európy, kde je čoraz viac ľudí na okraji spoločnosti, živia sa odpadkami všetkého druhu a kde proces rozpadávania zrejme ešte neskončil.
Najviac festivalových cien pozbieral chorvátsko–slovinsko–bosniansky film Halimina cesta (Halimin put) v réžii Arsena Antona Ostojiča. Film sa vracia do roku 1977 v západnej Bosne, keď vedľa seba žili kresťania a moslimovia v mieri a náboženské rozdiely nehrali výraznú úlohu. Moslimka Halima si berie kresťana Salka a narodí sa im syn Mirza. O šestnásť rokov neskôr srbské jednotky zastrelia muža i syna, strieľať musia aj bývalí susedia a priatelia. V roku 2000 sa pod ochranou jednotiek Spojených národov vykonávajú rekonštrukcie vojnových zločinov a Halima sa prvýkrát dozvedá, ako skončil jej muž a syn. Film je natočený podľa skutočnej udalosti. Je to snímka o tom, že dôsledky vojny trvajú. Vo filme hovorí Halima charakteristickú vetu: „Domy sa tu búrajú a stavajú pravidelne každých päťdesiat rokov.“ Tým de facto odpovedá na to, či vojna v Juhoslávii skutočne skončila rokom 1995.
Druhý najúspešnejší film festivalu bol triler Kanibal vegetarián (Ljudožer vegetarijanac) v réži známeho chorvátskeho filmára Branka Schmidta. Film hovorí o úspešnom lekári na prestížnej záhrebskej klinike, ktorý sa dá najať na ilegálne potraty rumunských, ukrajinských a bulharských prostitútok. Vďaka mafii je krytý najlepšími právnikmi i políciou, stáva sa dokonca šéfom gynekologickej kliniky, ale posledný obraz s injekciou zapichnutou do plodu ženy v siedmom mesiaci tehotenstva napovedá, že lekár je už úplne mimo bežného meradla etiky a ľudskosti a že ho čaká boží súd.
Radovan Holub (autor je publicista a programový spolupracovník MMF Bratislava), Pula