Aký to je pocit byť autorkou prvého slovenského filmu na Berlinale po 20 rokoch?
Úplne si to neuvedomujem, ale veľmi si vážim, že nás vybrali, a že mal Dom svetovú premiéru práve na Berlinale.
A reakcie nemeckých divákov?
Reakcie boli zväčša pozitívne, veľmi spontánne. Miroslav Krobot (herec v hlavnej úlohe, pozn. red.) mal obrovský aplauz a mám pocit, že ľudia filmu rozumeli. Mnohí ma zastavovali a vraveli mi, že ich film dojal, že sa ich príbeh dotkol a pre mňa to bol akýsi návrat energie, ktorú sme do filmu spolu s mojím tímom dali.
Túžite si z festivalu odniesť aj nejaké ocenenie?
Už to, že sa tu film premieta je pre mňa veľká udalosť.
Po Mire Fornay, ktorej Líštičky premietali v Benátkach, ste druhá slovenská debutantka, ktorá sa dostala v posledných rokoch na prestížny festival. Prekvapilo vás to?
Keď som sa to dozvedela, robili sme práve zvuk českej verzie a museli sme sa poponáhľať, aby sme vôbec stihli vyrobiť kópiu. Ale áno, prekvapilo ma to. A neskôr som sa z toho pomaly začala tešiť.
Šéf sekcie Forum, v ktorej film v Berlíne premietajú povedal, že u nás nastupuje nová generácia. Je to tak?
Generáciu vynikajúcich dokumentaristov tu máme už niekoľko rokov a ich filmy ma veľmi inšpirujú. Verím však, že aj režiséri a režisérky hraných filmov budú mať stále viac možností ukázať svoje talenty.
Už váš televízny film Ticho bol veľmi intímnym, ale realistickým príbehom, v ktorom sa mohlo nájsť veľa slovenských rodín. Je taký aj Dom?
Áno. Je to opäť realisticky príbeh o vnútorne rozpadnutej rodine.
Čo vás láka na týchto témach?
Láka ma odhaľovať podstatu vzájomných vzťahov. Je to niečo, čo sa bytostne dotýka každého, či už v pozícii dieťaťa, rodiča, súrodenca, vnuka, partnera. Vo filme riešim vzťah otca a jeho dvoch dcér. Otec sa rozhodne postaviť každej dom, hoci ani jedna ho nechce.
Tento na jednej strane nechcený a na druhej strane úprimne dávaný dar sa stane obrazom ich vnútorne napätých a uzavretých vzťahov.
Filmom ste ale asi chceli povedať viac...
Hoci je to zdanlivo intímny príbeh, v širšom kontexte som sa pokúsila zachytiť atmosféru v našej krajine, kde sa síce od revolúcie veľa zmenilo, ale myslenie ľudí, ktorým niekto 40 - 50 rokov obmedzoval slobodu, sa v nových podmienkach mení len pomaly.
Čerpáte inšpiráciu zo svojho okolia?
Áno, príbehy skladám z odpozorovaných vecí, veľa domýšľam, niekedy je reálny len nejaký detail. Inokedy sú reálne celé situácie, ale zmením charaktery. Reálne skutočnosti prispôsobujem dramatickému príbehu, téme, o ktorej chcem hovoriť, takže nakoniec je to kombinácia reality a mojej fantázie.
Než vznikne u nás film, tak to trvá aj niekoľko rokov. Koľko času ste potrebovali vy?
Vďka producentom a všetkým, ktorí nás finančne podporili, sme film začali točiť minulý rok v marci a dokončili ho teraz v januári, čo je na slovenské pomery taký malý zázrak. Scenár som síce začala písať dávno, ale medzitým som robila množstvo iných vecí a vracala som sa k nemu v prestávkach.
A kedy uvidíme Dom v slovenských kinách?
Kinopremiéra je zatiaľ plánovaná na jeseň.
Kto je Zuzana Liová
Narodila sa v roku 1977 v Žiline. Na VŠMU v Bratislave vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu. Pôsobila v STV ako dramaturgička a v Markíze spolupracovala na seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade a Mesto tieňov. Natočila TV film Ticho. Za scenár k snímke Dom získala Cenu T. Vichtu a Cenu K. Kieślowského.