"Všetci máme priateľov, ktorí sú súčasťou našej minulosti a s ktorými sme stratili kontakt. Občas sedíte s niekým a uvedomujete si, že keby ste sa stretli v týchto časoch, nikdy by ste sa nestali priateľmi. Spája vás len vaša minulosť," hovorí Edward Norton v súvislosti so scenárom k filmu 25. hodina, kde stvárnil hlavnú úlohu drogového dílera. Má pred sebou posledný deň na slobode, potom ho čaká sedemročné väzenie, kde sa mladý muž s peknou bielou tvárou môže stať iba ak stredobodom znásilňovania v sprchách a ponižovania kdekoľvek.
Ak sa má niečo stihnúť za dvadsaťštyri hodín a je to americký film, ide zvyčajne o peniaze. Tie treba buď zohnať alebo minúť. Spike Lee natočil už druhý film s týmto námetom, opäť sa však nepúšťa do obohratého naháňania času a peňazí. Prednosť dáva spomienkam, strachu z budúcnosti, prehodnocovaniu vzťahov a dôvery k najbližším. Jeho najnovší film mnohí redukujú na jedinú scénu, keď Edward Norton nadáva na toalete na celý svet, pričom nevynechá azda žiadne etnikum žijúce v New Yorku. Vynikajúcich scén sa však v inak pomerne pomalom filme nájde viac, napríklad rozhovor dvoch kamarátov o osude odsúdeného a vízii ich žalostného vzťahu k nemu, ktorý sa odohráva v byte s výhľadom na Ground Zero, kde nákladné autá odvážajú posledné zvyšky mrakodrapov a v noci nad mestom namiesto ich okien svietia dva modré kužely. Režisér akoby hľadal paralelu medzi zrúteným svetom drogového dílera a osudom amerického veľkomesta zasiahnutého trochu inou katastrofou. Medzi vydarené scény môžeme priradiť rozhovor tých istých postáv o svojich rozdielnych šanciach získať ženy (sebavedomý Barry Pepper verzus herecké stelesnenie mužského neúspechu a upotenosti Philip S. Hoffman), rovnako aj zúfalý pokus naposledy menovaného zblížiť sa so svojou neplnoletou študentkou. V pozadí takmer celého filmu sa decentne zakráda výkon symfonického orchestra a dvorného autora hudby Terenca Blancharda, výnimkou sú iba scény v bare, kde sa k slovu dostáva trochu odlišnejšia a vtieravejšia hudobná kulisa. Snímka s otvoreným koncom necháva diváka v tej istej neistote, v akej bol počas celého filmu. Vybrať si zo samých zlých možností sa asi príliš nechcelo ani scenáristovi, a tak sa upriamil na existenčné napätie pobabraného života, kde sa už nič nedá vziať späť. Leeho 25. hodina kvôli ozvláštneniu prevzala kameramana a pár prvkov z tzv. nezávislých filmov, stále však ako mierny deviant zostáva v bezpečí stredného prúdu. Bývalý rebel postupne chladne, čas však prospieva jeho sláve, ako aj kvalite jeho filmov.
StoryEditor