Snímka 7 dní hříchů dopadla lepšie ako dráma Habermannův mlýn od toho istého scenáristu, ktorú polopaticky a manieristicky spracoval režisér Juraj Herz. Obe snímky sú chvályhodné svojím postojom, teda nemilosrdným rezom do zakomplexovanej českej spoločnosti.
Boľavú a mimoriadne užitočnú tému rozohráva nový český film 7 dní hříchů, ktorý minulý štvrtok vstúpil do našich kín. Opisuje zverstvá „revolučných gardistov“, ktorí koncom vojny a bezprostredne po nej ovládli české pohraničie.
Pôdorys drámy 7 dní hříchů, ktorú podľa scenára Josefa Urbana nakrútil režisér Jiří Chlumský, pripomína western. Odveký konflikt medzi dobrom a zlom prenáša do podhorskej enklávy v Jeseníkoch, kde sa mierumilovný lesník stane svedkom vyčíňania lúpežných bánd s červenými páskami na rukách.
Znásilnená slušnosť
Príbeh – konvenčne zarámovaný spomienkami zostarnutého hrdinu – sa začína pred vojnou. Poľovník Jan Olšan (Ondřej Vetchý) sa ožení s peknou Nemkou Agnes (Vica Kerekes) a vzápätí je na svadbe napadnutý nevestiným bratom, fanatickým nacistom Jürgenom. Dej sa odohráva v máji 1945, keď sa idylického kraja zmocnia samozvaní vykonávatelia odplaty za vojnové príkoria. Najagresívnejším z nich je hotelier Brachtl (Attila Mokoš), ktorý sa stretával s nemeckými pohlavármi a snaží sa zakryť svoju kolaborantskú minulosť. Do galérie zloduchov však patria aj kreatúry rafinovanejšie a naoko neškodné: štátotvorný predseda ONV (Igor Bareš) či málovravný zálesák (Jiří Schmitzer), ktorý sa zdanlivo stará len o svoje sliepky.
Protipólom bánd, ktoré rabujú opustené budovy a prevádzkujú súkromný koncentrák, sú ľudia ukážkovo bezmocní. Krehká Agnes uteká pred zloduchmi ako nepohodlná svedkyňa ich lúpeží a v kolóne vyvrheľov stretne zbedačenú susedku (Anna Šišková). Zúfalý poľovník sa po úteku z tábora skrýva v priľahlých lesoch a niekoľkodňovú anabázu paradoxne absolvuje spolu s bývalým úhlavným nepriateľom. Teror uzurpátorov, znásilnenie slušnosti a bezbožnosť „nových poriadkov“ ilustrujú vypálené domy a pribúdajúci mŕtvi...
Náučná čítanka
Film 7 dní hříchů dopadol lepšie ako dráma Habermannův mlýn od toho istého scenáristu, ktorú polopaticky a manieristicky spracoval režisér Juraj Herz. Oba filmy sú chvályhodné svojím postojom, teda nemilosrdným rezom do zakomplexovanej českej spoločnosti, ktorá takmer štvrť storočia po páde komunizmu stále bagatelizuje svoje hanebné mravné zlyhanie.
Obidvaja polemizujú s ohavným princípom takzvanej kolektívnej viny, obaja však trpia známym neduhom českej posttotalitnej kinematografie – žánrovou rozkolísanosťou a dramaturgickou nedotiahnutosťou. Obaja tak pripomínajú náučné čítanky a chýba im tajomstvo nedopovedaného.
V kronike z jesenického podhoria sa vlastne nestane nič prekvapujúce: prototypy poctivcov a ničomníkov sú jasné vopred a iba sa všelijako preskupujú, často navyše nelogicky a zmätene. Kľúčový flashback, ktorý odkryje pravú tvár najväčšieho ničomníka, pôsobí umelo. Čo je škoda vzhľadom na fakt, že polovičatý výsledok je vcelku šikovne zinscenovaný i obstojne zahraný.
Panoptikum grázlov a obetí
Režisér Jiří Chlumský sa pohral hlavne so scénami z vyrabovaných domov, kde zábery ich zlovestne opusteného inventára či bzučiacich včiel dodávajú príbehu až hororový nádych. Premyslené sú aj znakové kostýmy Evženie Rážovej – kožené kabáty gardistov, hrdinov obnosený sveter, šaty prenasledovanej Agnes, luxusné oblečenie jej bohatej sokyne. Film sa však napriek tomu podobá skôr na oživené panoptikum ako na realistickú výpoveď o prepletenci malých a veľkých dejín.
Ako „western" v sudetských kulisách je Urbanovo a Chlumského retro príliš neprehľadné, biblický podtext – obsiahnutý v názve – je nečitateľný. Ako psychologickej dráma filmu chýba autentická povahokresba: obmedzuje sa na konštatovanie, že svet je rozdelený na cynických grázlov a ich týrané obete. Obrazy marazmu sa rozplývajú v zmierlivom happyende a zosobnením spravodlivosti voči českej nečestnosti sa trochu kuriózne stáva rázny sovietsky major (Fjodor Bondarčuk).
Silnejšie než táto drsná hraná balada sú dokumenty na rovnakú tému. Drastické fakty v nich pôsobia presvedčivejšie ako prácne vytvorená, no schematická fikcia, inšpirovaná obludnou skutočnosťou.