Čo určuje cenu umenia? Zberatelia poznajú triky

U umeleckých ikon, ako je Výkrik, má každá cena ospravedlnenie, tvrdia odborníci. Zberatelia majú triky, ako zvýšiť cenu svojich diel: napríklad vystavovať v galériách. Podľa spoločnosti Artprice.com, špecializujúcej sa na analýzy na trhu s umením, vlani prvýkrát v histórii aukčných domov presiahol celkový obrat hranicu 10 miliárd dolárov.

Výkrik a Hráči kariet
Stávkové kancelárie pred newyorskou aukciou predpovedali, že sa obraz Edvarda Muncha Výkrik predá za rekordnú sumu. Že však dielo nórskeho maliara prekoná doteraz najdrahšie vydražené dielo - plátno od Pabla Picassa - o štrnásť miliónov dolárov, to neodhadli ani v Ladbrokes.

Keď ale opustíme aukčné rebríčky, zistíme, že ani Munch nie je absolútne najdrahším umelcom. Cena 119, 92 milióna dolárov, za ktorú neznámy dražiteľ Výkrik v štvrtok v noci kúpil, nie je ani polovicou sumy, za ktorú katarská kráľovská rodina tento rok kúpila iné dielo európskeho maliara - avšak mimo aukcií. Hráčov kariet od Paula Cézanna kúpil arabský emir v priamom predaji za 250 miliónov dolárov. Okrem Hráčov sú známe ešte tri obrazy, ktoré si zberatelia zaobstarali mimo aukcie za sumu presahujúcu nového rekordmana Muncha. Podľa čoho sa vlastne zberatelia rozhodujú, či sa oplatí diela ponúkať v privátnom predaji a čo vlastne určuje cenu?

V prípadoch ikonických diel, ako je Munchov Výkrik, je každá suma odôvodnená, zhodujú sa odborníci. "To je dielo, za ktoré si môžete pýtať prakticky čokoľvek. Len musíte natrafiť na správneho kupca," povedal Jan Neumann z aukčného domu Meissner-Neumann. Podľa expertov bolo dokonca v záujme kupujúceho, aby sa Výkrik vydražil za rekordnú sumu. "Lepšie je mať najdrahší obraz ako ušetriť pár miliónov a mať až to druhé dielo. To nie je zaujímavé," myslí si Jan Skřivánek, šéfredaktor časopisu Art + Antiques, ktorý je zároveň spoluautorom ročenky Art + aukčného trhu 2011.





Dôvody
Nový majiteľ Muncha zostal anonymný, je však pravdepodobné, že obraz mieri mimo Európy. V posledných rokoch je najväčším nákupcom už spomínaná katarská kráľovská rodina. Nie je jasné, či si buduje súkromnú zbierku alebo verejné múzeum, ale emir z Kataru už vlastní nielen najdrahšieho Cézanna, ale aj diela Damiena Hirsta, Marka Rothka či Andyho Warhola. "Či už je kupec z Číny alebo z arabského polostrova, ak chce budovať univerzálne zameranú zbierku, nemá veľa príležitostí kúpiť tak významné dielo západného umenia. Navyše toto je obraz, na ktorom možno postaviť marketing: príďte do nášho múzea, my máme najdrahšieho Muncha," odhaduje Skřivánek.

Dôvod, prečo pôvodný majiteľ obrazu, nórsky obchodník Petter Olsen, dal Výkrik radšej do aukcie, než aby sa pokúsil dielo predať privátnym spôsobom, môže byť jeho obozretnosť. "Pri dražbe máte istotu, že je predaj verejný a že dielo získa ten, kto ponúkne najviac. Navyše si môžete byť istý, že ten, kto pre vás obchod obstaráva, má rovnaký záujem ako vy - predať za najvyššiu sumu. To je pre ľudí neinformovaných, ktorí sa nepohybujú na trhu s umením, podstatné," hovorí Jan Neumann.

Verejná dražba mohla navyše pritiahnuť aj bohatých kupcov, ktorí doteraz umenie nezbierali. Výkrik je ikonickým dielom, ktoré pozná aj ten, kto v živote nepočul meno Munch. Rekordná aukcia, ako bola táto posledná, nijako zvlášť globálny trh s umením neovplyvňuje. Zakaždým totiž závisí na mimoriadnosti rekordného diela, ktorému "nemimoriadne" umenie nemôže konkurovať.

Jediným efektom stále silnejúceho trhu s umením (podľa spoločnosti Artprice.com, špecializujúca sa na analýzy v tejto oblasti, vlani prvýkrát v histórii aukčných domov presiahol celkový obrat hranicu 10 miliárd dolárov) je stále agresívnejšia snaha obchodníkov s umením pretlačiť svoje obrazy na výstavy prestížnych múzeí a galérií. "Zberatelia dobre vedia, na čomu im galérie sú. Tým, že ich obraz vystavia, inštitúcie potvrdzujú, že dielo je pravé, zaujímavé, cenné. Samozrejme zberatelia zakaždým hned neuvažujú o predaji," myslí si Jan Skřivánek.

"Áno, sú u nás veľmi čiperní zberatelia, ktorí sa programovo snažia presadiť svoje obrazy na čo najviac výstav vrátane dlhodobých pôžičiek. Takýto obraz má ďaleko lepšie postavenie na trhu," potvrdzuje Ján Neumann. Verejné inštitúcie sa možnému obchodnému zneužitiu bránia rôzne. Napríklad londýnska Národná galéria vystavila na tohtoročnej prehliadke Leonarda da Vinciho obraz Krista, ktorého autorstvo sa len nedávno potvrdilo, až potom, čo sa súkromný americký vlastník zaviazal, že sa dielo v dohľadnej dobe neobjaví na trhu s umením.

Takýto prístup je však v našich podmienkach nemysliteľný. "Neviem si predstaviť, ako by sme toto od majiteľov vyžadovali. Ťažko môžem niekoho obmedzovať," krčí ramenami Veronika Hulíková, kurátorka Národnej galérie, ktorá pripravila napríklad aktuálne prehliadku Jakuba Schikanedera. Tiež tá obsahuje mnoho súkromných pôžičiek. "Pre mňa je dôležité, keď diela zo súkromných zbierok môžem získať na výstavu. Je to jej obohatenie. Viem, že sa následne môžu predať za vyššiu sumu, ale to neriešim," dodáva kurátorka.

Práve Národná galéria však podľa expertov vychádza súkromníkom ústrety priveľa. Keď bol vlani koncom roka dražený Štýrského Čierny Pierot, Martin Kodl, majiteľ rovnomennej aukčnej siene na začiatku dražby oznámil, že sa tento obraz veľmi páči Národnej galérii, ktorá má záujem si ho zapožičať do svojej stálej expozície a že by s novým majiteľom rada o tom konala. "Riaditeľ Národnej galérie sa vlastne nechal využiť pre reklamu súkromného subjektu. To by v Británii bolo neúnosné," komentuje to Skrivanek.

Problém však rozhodne nie je v tom, že si inštitúcie zapožičiavajú na výstavy diela od súkromníkov, to je nevyhnutné. Vzájomná symbióza by ale mala byť rovnovážna. "Mám pocit, že české výstavné inštitúcie ťahajú často za kratšiu stranu lana," uzatvára Jan Skřivánek.