V pondelok začínate turné so symfonickým orchestrom Capella Istropolitana. Prečo ste sa pustili do niečoho takého?
Spolupracujeme už dlhšie a chceli sme našu spoluprácu dostať na platňu. Ale to nie je to pravé, ak sa to nahrá len raz. Poučili ma, že to treba urobiť trochu inak a ja som si povedal, že to teda nahráme tak, ako sa to má. Venovali sme sa tomu pol roka a aj keď som ešte na začiatku nevedel, kam ma to dovedie – dnes už môžem povedať, že máme hotový symfonický album.
Podľa čoho ste naň vyberali pesničky?
Vybral som tie, ktoré sa mi zdali najvhodnejšie pre symfonický orchester, ako Balada o poľných vtákoch, Atlantída, Jesenná láska. A niektoré, ktoré si chcel orchester zahrať.
Takže je náhoda, že ide o vaše najväčšie hity?
Zdali sa mi vhodné.
Nebolo to stavenie na istotu? Ľahšie sa predávajú staré hity.
Bolo to logické rozhodnutie. A sú tam aj také, ktoré neboli megahitmi, napríklad Mesto spí. Je tam aj novinka. Ale keď sa zamyslím nad tým, máte pravdu, je tam viac veľkých hitov.
Pavol Hammel mi v rozhovore tvrdil, že ľudia nechcú jeho kritikmi oceňované veci, ale Medulienku. Stáva sa vám to tiež?
Stáva, ale mne to neprekáža. Viete, ja ich dokonca interpretujem rovnako už celé desaťročia (smiech). Nevymýšľam nové melódie, neexperimentujem. Chcel som, aby to dávalo logiku so symfonickým orchestrom.
Takže sa radšej držíte svojej klasiky.
Podľa mňa je toto niečo nové – ten symfonický orchester. Ale človek sa do iných vecí veľmi nevrhá. Ja to považujem za krok vpred. Asi by som sa nemal donekonečna opakovať.
Viete si predstaviť, že by ste sa aj výraznejšie posunuli? Napríklad žánrovo?
Prečo nie... ale toto ma bavilo, budem sa toho držať, čo neznamená, že plánujem symfonický album číslo dva. Ale niečo si odnášam, aj inšpiráciu, aj skúsenosť. No teším sa už aj na iné veci, ktoré chcem urobiť.
Na aké?
Nechcem to dopredu rozoberať. Mám ďalšie plány a nie sú malé, uvidíme.
Idete za hranice?
Je to niečo, čo ma láka.
Budete mať album v angličtine? Vaša mama je pôvodom Angličanka.
Je pravda, že angličtina mi je bližšia a rád by som pustil niektoré skladby môjmu strýkovi z Británie, ktorého zaujala Atlantída a povedal, že to je „very sad song“ (veľmi smutná pieseň, pozn. red.).
Vydávali ste dva albumy v nemčine, jeden v angličtine, skúsenosti máte.
Je to výzva, nebudem klamať. Mám v talóne i pár anglických piesní a ponúkajú mi nahrávanie v takých štúdiách, ktoré sa neodmietajú.
Takže Miro Žbirka mieri za hranice.
Nechcem ešte dopredu „machrovať“, uvidíme, ako to dopadne (smiech).
Nebojíte sa? Veľa slovenských interpretov malo veľké oči a vrátilo sa s dlhým nosom.
Ako ste spomenuli, ja už mám skúsenosti zo zahraničia, takže takúto obavu nemám. Nechcem vyzerať ako egoista, ale ja tie pesničky nahrávam najmä preto, aby som si ich sám vypočul (smiech). Je to taký môj prvotný motív a ak sa to páči, som rád. Takže minimálne preto to bude mať význam.
Vy ste už sčasti v zahraničí, žijete v Prahe, no napriek tomu ako jeden z mála Slovákov ste zostali Slovákom.
Ako to myslíte?
Napríklad, že „nemluvíte“, ale hovoríte stále po slovensky.
Človek je tým, čím sa narodil. Netreba o tom zbytočne polemizovať.
Nezlomí človeka väčší trh?
Je tu desať miliónov ľudí, to je pravda, ale myslím si, že by to bolo akési nosenie dreva do lesa, keby som tu začal hovoriť po česky. Pre mňa je prirodzené pokračovať v slovenčine. Nikdy som o tom ani nepochyboval. Zvládnem aj češtinu, ale len keď to je zmysluplné, keď to súvisí s niečím, napríklad ak spievam duet. No tam sa to končí.
https://www.youtube.com/embed/yh6nKzlD2ZM
Čo bol vo vašej kariére najväčší extrém?
Ako tak rozmýšľam, tak to bol skôr extrém nehudobný – keď som si v istom období dal dole okuliare.
Pre vás alebo pre okolie?
Pre mňa nie, ja som bol zvyknutý, hrával som bez nich futbal. A keď prišli kontaktné šošovky, nechal som sa zlákať. A veľmi ma prekvapilo, ako veľa ľudí to riešilo. Tam so zistil, čo je to vlastne ten imidž. Márne som vysvetľoval ľuďom, že som sa narodil bez okuliarov (smiech).
Žijúce legendy takéto zmeny asi nesmú robiť.
Vyzeralo to tak, že nie, ale prežili sme to.
Ako sa vám vlastne žije s týmito nálepkami – symbol zlatej éry slovenskej hudby, žijúca legenda...
Viete, keď je človek dlhšie na scéne, objaví sa slovo legenda. Alebo vám niekto povie – dobrý deň, majstre. Ja to považujem za prirodzené, ak ste na scéne desiatky rokov. Ale príliš to neprežívam.
Marian Varga sa vyjadril v jednom rozhovore, že v momente, ako mu niekto povedal, že je žijúca legenda, sa začal cítiť starý.
Beriem to s humorom, a tak ako nemám problém spievať skladbu Biely kvet rovnako ako v roku 1982, ani toto neriešim.
Vidíte na našej scéne niečo, čo by vás časom ako tie „žijúce legendy“ mohlo nahradiť?
Ak si vezmeme britskú scénu, je to Coldplay. A myslím si, že sa všade niečo nové a dobré objaví. A aj u nás majú hudobníci rôzne nové nápady. A tu je toho veľa.
Napríklad?
Mohol by som ísť podľa abecedy a ak by som niekoho zabudol, bol by problém. Ako žijúca legenda mám veľa kamarátov (smiech). Ale nie je to dnes ľahké.
Ako to myslíte?
Mne napríklad volajú hudobní dramaturgovia, aby som im zaspieval v nejakej sobotnej hudobnej relácii Hey Jude... A ak to navrhujú aj iným, tak potom je tu otázka, či nie je pôvodná slovenská skladba na ústupe. My sme mali v časoch Modusu a Limitu požiadavku spievania slovenských piesní. Písali sme ich, oni nám ich hrali. A potom sa môže stať skladba, ako je napríklad Legenda o poľných vtákoch, legendou. Potrebuje priestor. Nie sú rovnaké podmienky ako vtedy.
Prečo?
Pretože sa u nás radi hráme na Ameriku. Mali by sme s tým prestať, lebo je to smiešne a trčí nám potom slama z topánok. Ak vo večernom programe odznie Lady Gaga, The Qeen a žiadna slovenská skladba...
Takže sa v socialistickom svete paradoxne ľahšie presadzovalo?
Hrali nám piesne. Samozrejme, že to nebolo len tak, a bolo to ťažké. A potrebovali sme kvalitnú pieseň, to je základ, ale ďalšia podmienka je, aby to mali kde hrať. A možno to je paradoxné, že ja, ktorý mám mamu Angličanku, toto hovorím. Ja v našich televíziách odmietam spievať v angličtine.
Prečo?
Zdá sa mi, že je potrebná skôr tá slovenčina. Angličtiny máme oveľa viac ako v minulosti, som rád, že to už nie je jazyk imperialistov, ale dôležité je, aby pretrvala naša pieseň.
Vy ste sa presadili ako člen kapely Modus, roky hrávala ako Miro Žbirka, nie je vám samému smutno?
Všetko má nejaký význam. Keď máte skupinu ako Modus a v nej autorov ako Janko Lehotský, speváčku ako Marika Gombitová alebo hudobníka ako Laci Lučenič, je to úžasné. Nápady prichádzajú zo všetkých strán, v tej kapele ma to nesmierne bavilo.
Ale v pôvodnej zostave ste vydržali len niekoľko rokov.
Pretože sa na druhej strane musíte na všetkom dohadovať. Ak máte sólovú kariéru a vy ste v úvodzovkách boss, môžete svoje smerovanie určovať sám.
Cítiť z vás nostalgiu, vráti sa niekedy Modus?
Bol by som tomu rád, ale je to ťažká otázka. Nič také sme nepreberali.
Najviac ste sa však z tej silnej zostavy presadili vy.
Mal som šťastie, že Janko Lehotský nevyhodil len mňa, ale aj Laciho Lučeniča a Dušana Hájeka. Ja som sa mohol oprieť o nich a začal Limit. A potom neskôr som mal šťastie aj na Kamila Peteraja, ktorý vlastne odštartoval sólovú kariéru. Na to rád spomínam, Marika a chalani veľmi ovplyvnili môj život.
A prečo ste teda vy na vrchole?
Lebo som vydržal (smiech).