Vaše divadlo aktuálne začína už svoju 50. sezónu, v ktorej odpremiérujete aj dvojhru Polooblačno. Prečo práve ju?
Rozmýšľal som, čo by bolo k 50-ke najvhodnejšie a zároveň aj pre mňa najtypickejšie. Tak som sa rozhodol, že napíšem hru o Radošincoch v 20. storočí. Keďže je to veľká téma, napísal som hneď dve hry. Jedna, Polooblačno, je o rokoch 1900 až 1950, a druhá Z čista jasna, je od roku 1950 do roku 2000. Je to pohľad z Radošiny a autentických radošinských osudov.
Do dnešnej doby ste však vytvorili už 53 divadelných hier. Máte recept na úspešnú inscenáciu?
Áno, a je veľmi jednoduchý. Napísať prvú vetu, k nej pripísať celú hru, aby to zaujímalo divákov, a potom to už funguje.
Čo teda najviac zaberá na divákov?
Diváka vždy zaujíma súčasnosť, aspoň ja som to tak vypozoroval. A tým myslím aj normálne ľudské príbehy. Hry môžu byť aj historické, keď tlmočia myšlienky, ktorým rozumejú aj súčasníci.
A je dôležité ukazovať ľuďom, ktorí idú do vášho divadla za láskavým humorom, aj aktuálne spoločenské témy?
Máme pestrý repertoár, takže ponúkame rôzne pohľady na náš malý svet. Teraz sme sa vrátili zo zájazdu, počas ktorého sme vypredali sedem predstavení. Nechválim sa, len hovorím, že divákov asi zaujíma, čo na javisku odznieva. Keď večer nehovoríme do vetra, ale k divákom, ktorí to chcú počuť a hádam o tom aj rozmýšľať, tak takéto divadlo ešte chcem chvíľu robiť.
Pamätáte si ešte na svoju prvú hru Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z?
Pamätám si to, ešte nie som taký sklerotik. No nebola to veľká sláva, pretože sme priveľmi chceli a pritom sme málo vedeli. To je asi znak všetkých mladých ľudí, ktorí si myslia, že budú rúcať všetko vytvorené predtým. Aj my sme boli takí a tí po nás nebudú iní. Ale stálo to za to poučenie. Človek zrazu skrotol a uvedomil si, že pýcha ani priveľké sebavedomie nemajú v divadle miesto.
Ako sa teda za tie desaťročia zmenili návštevníci? Musí sa aj divadlo prispôsobovať modernému divákovi?
Jeden divák, ktorý ma čakal po predstavení v Prievidzi, mi hovoril, že je rád, že som mu ukázal v živote cestu, pretože všetky divadlá po roku 1990 uverili gýču. A ten gýč teraz triumfuje na televíznych obrazovkách, a to ešte veľmi slušne nazývam gýč. Ono je to horšie, gýč aspoň dokáže byť milý. Ale toto, do čoho nás vohnali komerčné televízie a celý šoubiznis, to nie je milé. Je to krutý a smutný pohľad na spoločnosť. My divadelníci si musíme vybrať, čo divákom chceme povedať. Aby to bolo pravdivé, aj keď pravda je niekedy krutá.
S divadlom ste si prešli aj vy rôzne obdobia. Ktoré vás potrápilo najviac?
Určite 70. roky. Hoci vtedy vznikli tri hry, pod ktoré sa podpíšem aj dnes. Ale to tak niekedy býva, že v najťažšom období vznikajú najlepšie veci. V 70. rokoch vznikol Jánošík, v roku 1971 Človečina a v roku 1979 zvláštna hra Slovenské tango.
Ich vznik však nebol jednoduchý.
Áno, boli to aj roky zákazov, keď nás vyhodili z topoľčianskeho okresu, kde sme 21 rokov nesmeli vkročiť. Potulovali sme sa len po internátoch a kluboch. Ale na druhej strane to boli pekné roky, kedy sme sa naučili vážiť si divákov a chodiť za nimi. A preto to robíme aj dnes.
Ako vás ako autora ovplyvnila cenzúra?
Divadlo si muselo nájsť svoju reč obrazov, čo bolo náročnejšie, ale aj zaujímavejšie. Samozrejme, že k nám chodili komisie, ktoré to schvaľovali a stále v tom voľačo videli. Trvalo to takmer 20 rokov. To bolo pre mňa najhoršie a nikomu to neželám. No a teraz prišli iné, ekonomické ťažoby. Ale to prvé bolo ťažšie. S tým druhým sa dá niečo urobiť.
A ktorá hra im najviac ležala v žalúdku?
Keď mala mať pani Kolníková 60-ku, napísal som hru o tom, že má už veľkú funkciu niekde v Bratislave ako predsedníčka zväzu žien. Príde sa pozrieť na Radošinské naivné divadlo a my jej zahráme, že čo na to hovorí. Lenže ona to dá zhodnotiť svojmu šoférovi, ktorý je od ostatných funkcionárov zvyknutý, ako nás má hodnotiť. Nakoniec nevieme, či to máme hrať, lebo ona sama sa nijako nevyjadrí. Táto hra s názvom Rodáčka bola pripravená, nacvičená, ale povedali nám, že toto určite nemôžeme robiť. Potom sme ju len vo skrátenej podobe uviedli v rozhlase. Ale to bolo skoro pri každej hre. Napríklad Jánošíka schvaľovali deväť rokov.
Väčšina divadiel má u nás stále problém finančne prežiť. Prečo je to tak?
Nedávno sa ma jeden redaktor pýtal, ako to, že na naše predstavenia chodia diváci už 49 rokov. Na to treba poriadne robiť a treba sa k nim správať čestne a s umeleckým nasadením. My nemáme nijaké bratríčkovanie, u nás musí byť herec vynikajúci alebo zaujímavý, musí byť výborný spevák a vedieť hrať na hudobný nástroj. Keď je to všetko poctivo urobené, zrazu je to ľahké a divákovi si ani nevšimne, že by sme na javisku potili krv.
Čo si teda myslíte o slovenských divadlách?
Nechcem sa vyjadrovať o druhých, nech sa každý vyjadruje o svojom. Už aj preto, že veľmi málo chodím do iných divadiel, keďže hrám mesačne 26 až 28 predstavení. Bolo by to veľmi povrchné a nezodpovedné z mojej strany.
Ako teda vnímate divadelnú kritiku, ktorá by tiež mala divadelníctvo posúvať ďalej?
V českom divadle Semafor bol nápis Buď pochválený každý, kto odtiaľto s dobrým úmyslom odchádzaš. Mám dojem, že slovenská divadelná kritika chodí často do divadla už so zlým úmyslom. Už majú taký pocit, že sú múdrejší ako autori. Nie že by boli natešení, že zahráme ročne 250 predstavení. Ktoré divadlo toľko zahrá? To nie je chvála, ale konštatovanie. Ich by to malo tešiť, ale nie, ich to „serie“, že čo má ešte ten Štepka povedať. Hádam by som nad tým aj mal rozmýšľať, ale nerozmýšľam, lebo viem, že mám ešte čo povedať. Inak by k nám diváci neprišli. To je najjednoduchšia matematika na svete.
A čo by podľa vás malo mať dobré divadlo?
Dobrú správu pre divákov, že aj zajtra sa budeme mať o čom rozprávať.
Kto je Stanislav Štepka
Narodil sa v roku 1944 v Radošine. Absolvoval Pedagogickú fakultu v Nitre a žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 1963 je umeleckým šéfom Radošinského naivného divadla. Napísal viac ako 50 divadelných hier a niekoľko kníh. Zahrali si aj vo viacerých filmoch ako Záhrada, Konečná stanica či Rebelové. Žije v Bratislave a má dve deti.