Bábiky Barbie, voňavky, make-up, ružová farba, háčkovanie, kabelky, veľké nákupy, oholené nohy a podpazušie. Tieto slová dávajú spoločne zmysel, keď ich spojíme s tým zvláštnym tvorom, ktorý býva označovaný ako žena. V bratislavskej Galérii Médium na Hviezdoslavovom námestí dve mladé výtvarníčky Aneta Mona Chisa a Lucia Takáčová práve tieto stereotypy, spájané so svetom žien, posunuli do novej polohy, čím vytvorili veľmi originálnu a na Slovensku zatiaľ výnimočnú výstavu A Room on Their Own -- Ženské záležitosti. Nie je to tradičná feministická výstava, kde sa prezentuje pohľad na svet zo strany žien, nie je to ženské umenie žien pre ženy, ktoré hovorí o ťažkom údele žien. A predsa je najmä o ženách. Ale trocha inak ako bývalo doteraz u nás bežné.
Výstava je postavená na všadeprítomných bežných klišé, ktoré sa v súčasnosti využívajú, keď sa hovorí o feminizme a o svete žien. Sám názov projektu naráža na známu esej Virginie Woolfovej Vlastná izba, v ktorej autorka odkryla špecifickú intimitu svojho sveta. Autorky výstavy Ženské záležitosti však balansujú medzi exhibicionistickým a surovo banalizujúcim ukazovaním svojich najsúkromnejších situácií a chladným, zneosobneným ukazovaním intimity množstva neznámych alebo iba za iniciálmi skrytých žien. Týmto vytvárajú v divákovi napätie, ktoré je pôsobivejšie ako dnes populárne snahy šokovať za každú cenu. Okrem toho má návštevník výstavy možnosť, pri prechode z jednej miestnosti galérie do druhej, prechádzať medzi rôznymi náladami, a tak si budovať nový obraz "druhého pohlavia". V dievčenskej izbe môže pociťovať stretnutie s pestovanou naivitou bábikovského a submisívneho dievčatka. V telesnom koridore sa nedá vyhnúť skutočnému príbehu jedného ženského tela, ktoré neustále produkuje množstvo použitých tampónov, hygienických vložiek, neželaného ochlpenia, servítok a odpadu, ktorý vzniká pri používaní všetkých, ku kráse nevyhnutných, kozmetických prípravkov. V erotickej miestnosti sa muži môžu neosobne a z odstupu veselo vzrušovať na nemysliacich virtuálnych ženách.
Prekvapujúco najviac počas vernisáže výstavy priťahovala návštevníčky stena kompletne pokrytá vyše stovkou použitých nohavičiek s identifikačnými štítkami ich majiteliek. Tento nohavičkový múr síce môže na prvý pohľad pôsobiť ako lacný efekt frustrovaných umelkýň, ktoré v záchvate tvorivej krízy vystavujú svoj najintímnejší svet voyeuristickým divákom, no absencia tela a mena pôvodných majiteliek výrazne posúva zmysel diela. Autorky, ktoré považujú nohavičky zároveň za telo dôkazov aj za dôkaz tela, skompletizovali zbierku nohavičiek na základe prednedávnom zverejnenej výzvy slovenským ženám. Poprosili ich, aby vypovedali o svojom osobnom príbeh na základe svojich najčastejšie používaných nohavičiek. Takto sa teraz na výstave cez tieto intímne dôkazy tiel neosobne sprítomňujú príbehy najrôznejších žien, najrôznejšieho sociálneho postavenia, veku a životnej situácie. Podnikateľky, študentky, sekretárky, dôchodkyne, tanečnice, matky, slobodné aj vdovy. Ako sa vyjadrili autorky výstavy, svojimi nohavičkami ženy "symbolizujú ženskú súdržnosť, spolupatričnosť a solidaritu". Na druhej strane úplné odkrytie toho, čo býva skryté, rozbíja jeden zo zdrojov identity žien, niečo osobné, čo nie je pre mužov a čo muži zvyčajne nemôžu pochopiť. Možno nechtiac, ale autorkám sa skutočne podarilo dôsledne rozbiť posledné zvyšky imaginácie, ktorú zakrývanie umožňuje. Možno zosolidarizujú ženy navzájom, ale odstraňujú vzrušujúce napätie, ktoré dáva radosť zo vzťahov rôznych pohlaví.
Ale aj napriek tejto surovosti výpovede je výstava skutočne jednou z galerijných udalostí tejto jari. Je vtipná, ironická a ukazuje aj schopnosť autoriek udržať si odstup od nedokvaseného feminizmu a feministického umenia, ktorý u nás kvitne v záhradkárskej osade ženských magazínov a politických strán. Týmto vybočením mimo mantinelov oficiálnej predstavy sveta žien posúvajú slovenské výtvarné umenie k úrovni neprovinčného, ale stále veľmi do slovenskej reality ponoreného umenia.