Pred takmer 25 rokmi napísal knihu Rivers of Babylon, ktorú preložili do niekoľkých jazykov a stala sa kultovou. Nasledovali Muzika či Rukojemník, ktoré bol aj sfilmované. V nedeľu večer sa rozhodol dobrovoľne odísť. Vydavateľ Juraj Heger o spisovateľovi Petrovi Pišťankovi.
Snímka: archív HN
Poznali ste sa dvadsať rokov a vydávali ste aj jeho knihy. Čo tu z literárneho hľadiska podľa vás Peter Pišťanek zanechal?
Som úplne presvedčený a všade to hovorím, že Rivers of Babylon je kniha, ktorá najlepšie vystihuje to, čo sa u nás udialo po roku 1989 v tých prvých rokoch. Myslím si, že to mu už nikto nezoberie. Je to kniha, ktorá vyšla v niekoľkých jazykoch a v londýnskych Timesoch dokonca publikovali recenziu o tom, že každý z Británie, kto by chcel začať podnikať v strednej Európe, mal by si to povinne prečítať, aby chápal, čo sa tu dialo. Pre mňa ako čitateľa bola mimoriadna, a neskôr, keď sme začali vydávať jeho knihy, som sa stal aj pyšným vydavateľom.
Jeho vzťah k písaniu sa menil, ale aký bol podľa vás Pišťanek spisovateľ v 90. rokoch?
Bol úžasne talentovaný, mal dar od Boha. Ako príklad vždy uvádzam jeho výber z publicistiky, ktorú sme vydali. Napísal napríklad fascinujúcu porovnávaciu recenziu rôznych nahrávok Vltavy Bedřicha Smetanu, kde porovnáva, aký orchester to hral, čo z toho vyplýva, kde je to fascinujúce, kde nie a pod. Stále to je vo mne, bol schopný písať naozaj o všetko možnom.
Prečo teda prestal?
Stále tvrdil, že by sa písaním chcel živiť, ale vydavatelia ho presvedčili, že písaním sa nedá uživiť. Preto šiel do reklamy a až doteraz pracoval v marketingu. Je pravda, že som mu vyčítal, že keby vydržal, mal by podľa mňa možnosť sa literatúrou živiť. Ale medzičasom už stratil návyk pravidelne písať a oveľa viac o sebe pochyboval. To bol ten základný rozmer, ktorý odlišoval tie neskoršie roky od začiatkov.
A to ho sprevádzalo až do smrti.
Nechcem hodnotiť vývoj jeho osobnosti, neboli sme až takí blízki priatelia, ktorí spolu vyrastali alebo chodili na pivo. Mal svoje osobné ťažkosti, ktoré sa spätne premietali do jeho schopnosti písať, a bola tam aj skepsa, či to môže za niečo stáť. A tento jeho pohľad bol kombinovaný. Sú ľudia, ktorí píšu, aby získali uznanie, a sú ľudia, ktorí píšu pre peniaze. A on by bol najradšej, keby mal oboje. Obávam sa, že to sa dá na Slovensku málokedy dosiahnuť, že by vás aj ľudia kupovali, aj kritici chválili.
V posledných rokoch sa v rozhovoroch vyjadroval, že sa mu už jeho prvé knihy nepáčili.
Všeličo mi hovoril a neviem, čo všetko myslel vážne. Necítim sa psychoanalyticky dosť silný, aby som mu vstupoval do duše, do akej miery to bolo úprimné a do akej miery to bolo len očakávanie, že človek povie: ,ale nie, bolo to výborné‘. Určite v ňom bolo veľké pochybovanie o tom, či vie dobre písať. To, že jeho ďalšie a ďalšie knihy boli rozdielne, bolo aj preto, že mal pocit, že by mal vyskúšať aj niečo iné, aby dosiahol uznanie, po ktorom dosť túžil.
Bol teda rád, že sa jeho knihy, aj staršie, znova vydávajú?
Určite, aj vtedy, keď sme mu každý rok vykázali, že sa nejaké predali. Často sme sa pri tom bavili, či napríklad stojí za to vydať aj Skazky o Vladovi, ktoré vznikli ako priama reakcia na obdobie za Vladimíra Mečiara v 90. rokoch, či by ešte ľudia pocítili sentiment alebo boli od toho úplne odstrihnutí, bavili sme sa aj o jeho publicistických textoch, ale aj o iných textoch, ktoré písal najmä pre InZine, tak ako aj veľa iných kvalitných ľudí, ktorí sa tam zišli, aby mohli písať, čo chceli.
Bolo ho treba do písania nútiť?
Vždy hovoril, že najlepšie píše, keď nie je v práci, tak si bral dovolenky alebo neplatené voľno, aby mohol písať. Takže určite to bolo do veľkej miery o čase, nie nútení. Aj vo vydavateľstve sme sa neustále snažili dávať mu najavo, že na to čakáme, že to má zmysel a že sú aj čitatelia, ktorí čakajú na jeho knihy. A to sa aj potvrdilo.
Takže za Rukojemníka ste boli radi?
Vždy boli na stole otázky o nových knihách, lebo tie robia spisovateľa spisovateľom. Naozaj bol na niekoľko rokov zakonzervovaný len v starých textoch, čo sa kníh týka. Takže áno, boli sme nesmierne šťastní, že sa nám nejakým spôsobom podarilo pred tromi rokmi dohodnúť, že napíše Lokomotívy v daždi, dnes už pod titulom Rukojemník. Tú knihu písal s veľkou radosťou a som presvedčený, že je to veľmi významné svedectvo o 60. rokoch na Slovensku, alebo teda v Bratislave a v okolí. Tiež je otázka, či ho to, ako dopadli tá kniha a film, uspokojilo a nakoplo na písanie. Mám tri kapitoly z jeho rozpísanej knihy – keď som to čítal, je to autorský posun zase niekde inde, ale písal, písal.
Kto bol Peter Pišťanek
Narodil sa 28. apríla 1960. Študoval dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. V 80. rokoch bol spoluzakladateľom kultovej hudobnej skupiny Devínska Nová Vec. Do roku 1988 vystriedal viacero zvláštnych zamestnaní, napríklad aj ako strážca parkoviska. Debutoval románom Rivers of Babylon v roku 1991, napísal aj dve pokračovanie. Okrem toho má na konte knihy ako Skazky o Vladovi, Nové Skazky o Vladovi, Živý oheň z vína, Mladý Dônč (Debutant, Mladý Dônč a Muzika). Niektoré boli aj sfilmované.
Spomienka Ivana Štulajtera
S Petrom v dome
Keď Petrovi rodičia odišli na letnú dovolenku, z ich rodinného domu v Devínskej Novej Vsi sa razom stala privátna krčma s nocľahárňou. Bolo to na začiatku 80. rokov minulého storočia, v dobe, keď komunizmus sovietskeho typu naozaj vyzeral na večné časy a nikdy inak.
Peter bol v určitom zmysle podivuhodný hostiteľ, takpovediac hostiteľ premenlivých nálad. Bilo sa v ňom totiž niekoľko protichodných emócií. Bohéma a úzkosť. Ako skvelý rozprávač a zabávač chcel byť stredobodom pozornosti. Rešpektovaný, obdivovaný, milovaný. No nemohol sa riadne odviazať, ako mu to bolo vlastné, lebo bol až úzkostlivo zodpovedný a starostlivý. Strážil majetok svojich rodičov, ktorý sme my, jeho opití kamaráti, mohli z púhej roztopaše zničiť. Takže kým my sme pili, viedli vášnivé dišputy a vystrájali ako zmyslov zbavení, Peter bol na varte. A snažil sa nás mierniť. Po dobrom i po zlom.
Pokiaľ si dobre pamätám, väčšinou sa mu to celé vymklo z rúk, lebo nemohol chrániť majetok a nočný pokoj v tom istom časovom úseku na rôznych miestach. Ak sa mu na prízemí podarilo utlmiť vášne, na prvom poschodí sa už nemohli zmestiť do kože.
Napriek svojim prehrám bol Peter Pišťanek ako organizátor týchto pitiek vo svojom zápase s vandalstvom predsa len úspešný. Na výčitky svedomia, ktoré vo mne vyvolal a ktoré ma prepadávali po vytriezvení, si totiž stále pamätám. Charizmatická osobnosť sa skrátka prejaví aj v takej banálnej veci, akou je obyčajné napomenutie: Môžeš, prosím ťa, už prestať?! Ba dokonca si pamätám aj na to, ako sme riešili otázku, kto pôjde Petrovi pred návratom rodičov pomôcť upratať dokatovaný dom. Mám taký pocit, že som sa raz zúčastnil aj na tom. Ale nie som si istý. Už to nezistím.