Toto je konšpiračný triler pre fanúšikov Dana Browna. „Trilógia Sanctus patrí medzi najlepšie súčasné trilery,“ dodáva Sunday Times a úspešná spisovateľka Kate Mosse sa pridáva: „Veľa akcie, veľa intríg a nádherne nápadité. Typ knihy, ktorá vás pohltí a prečítate ju na jedno posedenie.“
Veža je záver fascinujúcej konšpiračnej trilógie, ktorej nechýba dobrodružstvo, tajomstvá, a neuveriteľné napätie. „Pri tejto knihe som strávil takmer všetok svoj voľný čas. Nedokázal som dokončiť iné veci, kým som ju nedočítal,“ pochvaľuje si čitateľ na Amazone.
Po stáročiach zastierania otvára Citadela v starovekom tureckom meste svoje brány. Takmer všetko v nej spustošila smrteľná nákaza. Charitatívny pracovník Gabriel Mann zomiera, lenže práve v ňom sa skrýva odpoveď na to, ako zastaviť jej ďalšie šírenie. Bývalá novinárka Liv Adamsenová musí sama čeliť zabijakom, ktorí ju chcú za každú cenu umlčať. Čoskoro však nebojuje len o holý život, ale vyrovnáva sa s oveľa väčšími problémami. V Spojených štátoch amerických pátra federálny agent Joe Shepherd po nezvestnom špičkovom vedcovi z Národnej leteckej a vesmírnej agentúry. Pri vyšetrovaní odkrýva globálne sprisahanie. Všetci traja to cítia. Vedia, že niečo príde. Čosi, čo sa nedá zastaviť. Chystá sa udalosť nevypočítateľných rozmerov a nik nie je pripravený na jej príchod. Keď k nej dôjde, všetko sa zmení. Bude to nový začiatok, alebo totálny koniec?!
„Veža je záverom vzrušujúcej trilógie plnej tajomstiev, akcie a prekvapení.“
Examiner
HNonline.sk vám ponúka úryvok z nového konšpiračného trileru VEŽA:
Všetky veci sú plné bohov.
Platón
Prológ
V suteréne je tma a ticho.
Človek vyzlečený do pol pása kľačí a do pravej ruky berie nôž, zareže si ním do kože v mieste, kde sa ľavé rameno spája s plecom, čepeľ vedie po jazve z predchádzajúceho rezu. Je ostrá a stopa po zacelenej rane sa ľahko otvára, koža sa trochu zachveje, keď sa do nej zahryzne nôž a objaví sa krv.
„Prvý,“ vysloví v tme tichým hlasom. „Krv ma bolesťou spája so sakramentom. Ak trpí on, musím aj ja, kým sa všetko utrpenie neskončí.“
Nôž si preloží do ľavej ruky a rez zopakuje na pravom pleci.
„Druhý,“ vysloví a pokračuje v rituáli. Naučil sa ho od nemocničného ošetrovateľa v meste Rumy na juhu Turecka, od človeka oddaného svätej veci, verne si zaznamenal všetky slová, aké mu v delíriu a predsmrtných bolestiach zverili umierajúci zasvätení. Nožom ďalej rozrezáva kožu, zo starých rán vyviera čerstvá krv, vyrezáva rovnaký vzor, aký videl na telách posvätných mníchov, ten istý špión ho zachytil na fotoaparáte v mobilnom telefóne, keď sa ich utrpenie napokon skončilo. Tento obrad zostal utajený a uzamknutý v Citadele uprostred mesta Rumy tisícky a tisícky rokov. Nepriatelia cirkvi uverili, že smrť zasvätených a vniknutie do Citadely znamená koniec starej tradície.
Mýlia sa.
Dokončí obrad, rany si vyčistí soľným roztokom, utrie do sucha a scelí superlepidlom na báze kyanokrylátu., Keď spája narušené tkanivo, veľmi štípe. Bolesť mu ostrí myseľ rovnako ako jeho cieľ. K spáse človek dospeje len utrpením a nepriateľ sa dá poraziť iba obetovaním.
Oblieka sa rýchlo, zapína si gombíky na košeli s vysokým golierom, aby zakryl jazvy na krku, a uväzuje si kravatu. Len veľmi málo je takých, čo poznajú jeho meno, aké používa v tejto tme: Novus Sancti, po našom Nový zasvätený alebo strážca posvätného plameňa.
V tme však nie je sám. Sú v nej aj iní, mnoho iných takých ako on, pripravení zasvätiť život tichej a tajnej ochrane Božej posvätnej misie na Zemi. Sú všade, povpletaní do vláken spoločnosti – zákonodarcovia, politici, formovatelia verejnej mienky – jediným znakom toho, že slúžia vyšším zákonom než svetským v krajinách, kde žijú, sú kríže na ich krkoch. Tvoria Légiu, lebo ich je veľa. Celá armáda čaká na mobilizáciu, keď nastane deň posledného súdu.
A práve teraz čas zúčtovania prichádza. Vie, že to musí byť pravda, lebo videl znamenia a vo svojom vnútri zachytil volanie. Prehovoril k nemu Boh a on mu odpovie.
Oblieka si sako a po schodoch sa vracia do moderného sveta ako človek vstávajúci z mŕtvych.
Oživený.
Obnovený.
Odhodlaný.
1
Merriweather zdvihol hlavu a jedným pohľadom obsiahol rad obrazoviek.
Niečo tu nesedelo.
Obzrel sa ponad plece, hoci vedel, že je v riadiacom centre sám. Všetci spolupracovníci už odišli na medzirezortnú oslavu, konala sa každý rok pred začiatkom vianočných sviatkov. Merriweather nepatril k salónnym levom. Nepil a nevedel viesť spoločenské rozhovory o ničom, preto sa dobrovoľne ponúkol, že postráži budovu, prediskutuje ešte nejaké nezrovnalosti s kolegami z Leteckého operačného tímu a využije aspoň trochu z preťaženého procesorového času, aby si znovu overil údaje zo samého okraja vesmíru, lebo spracúval o nich dizertačnú prácu.
Predklonil sa na stoličke, nahol hlavu nabok a započúval sa do štebotania pevného disku. Niektorí ľudia sa započúvajú do zvuku automobilového motora a povedia vám, kde je porucha, iní zase začujú falošný tón v symfónii i napriek tomu, že ju hrá šesťdesiatčlenný orchester, Merriweather sa vyznal v počítačoch a tento mu znel celkom isto podozrivo. Nepochyboval, že sa v ňom niečo zadŕha, ako keď sa zlomí zub v hodinovom strojčeku alebo keď sa poškriabe klasická vinylová platňa a tie nadšene zbieral. Nervózne si hladil pletenú kravatu a premýšľal, čo urobí. Na rozdiel od iných technikov v Goddardovom vesmírnom stredisku, alebo ako bežne hovorili v Goddarde, Merriweather jednoznačne patril do starej školy. Každý deň nosil kravatu, nohavice s vyžehlenými pukmi, okuliare s rohovinovým rámom a vždy mal úhľadne učesané vlasy – presne ako jeho hrdinovia z chlapčenských čias, raketoví operátori z Houstonu zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia. Dodržiaval predpisy a mal rád poriadok. Neznášal, ak sa niečo kazilo alebo nedarilo.
Ťukol do klávesnice a zrušil šetrič obrazovky, fotografiu stĺpov stvorenia medzihviezdnej hmloviny, najznámejšiu snímku z Hubblovho teleskopu. Sledovali ju z tejto miestnosti a práve teraz obiehala Zem asi šesťsto kilometrov nad Merriweatherovou hlavou. Prezrel si štandardný záznam z poslednej telemetrie: teplota normálna, rýchlosť konštantná, všetky systémy zelené, bez fluktuácie v solárnom vetre – nič abnormálne.
Napísal niekoľko príkazov a na stene sa rozsvietila veľká obrazovka. Objavili sa na nej najnovšie údaje, zachytené hlavným zrkadlovým hvezdárskym ďalekohľadom. Zobrazovali svetielkujúci vír Cosmos-Aztec6 vzdialený štrnásť celé štyri miliardy svetelných rokov – najvzdialenejší systém doteraz pozorovaný zo Zeme.
Procesor znovu zaodŕhal, až sa Merriweather strhol, a vtedy sa stalo niečo, čo ešte nikdy nevidel. Na počítači sa automaticky objavila akási aplikácia, veľké okno naplnené číslicami.
„Vírus,“ zvolal. „Chytili sme vírus!“
Nik sa neozval, lebo v miestnosti nikoho nebolo.
Číslice zostali na obrazovke niekoľko sekúnd a potom zmizli. Merriweather ťukol do klávesnice a pohýbal myšou. Nohami sa odrazil od podlahy, kreslo na kolieskach sa odsunulo od stola a prešlo riadiacim centrom k ďalšiemu pracovisku. Aj tu narazil na to isté: zamrznutá obrazovka, zamrznutá klávesnica. Procesory horúčkovito štebotali, neprestávali sa plniť bohvieakou číselnou otravou. Niekto mu ju posielal do panensky čistého systému.
Hlavná obrazovka zamihala a Merriweather zdvihol hlavu. Obraz sa začínal posúvať a rozpadávať. Nech ho narušilo čokoľvek, práve sa ujímalo ovládania riadiacich systémov. Teleskop sa hýbal.
Rukou zašmátral po stole, hľadal telefón a slúchadlo zhodil na podlahu. Za šnúru ho vytiahol a ďobol do gombíka s označením mobil doktora Kindermana. Teleskop sa otáčal a na obrazovke sa obraz ďalej rozkladal. V ušiach sa mu ozvalo zvonenie. Kdesi z druhého konca chodby sa doň harmonicky miešal zvuk bicieho nástroja marimby, podobnej cimbalu.
Merriwaether zovrel slúchadlo pod bradou, skúšal všetky reštartovacie príkazy, na aké si spomenul, a usiloval sa odomknúť klávesnicu. Nič. V uchu mu ďalej zvonil telefón. Hodil slúchadlo na stôl a vyrazil k východu.
Na chodbe rachot marimby zosilnel. Vychádzal z Kindermanovej kancelárie. Dobehol k dverám, zo zvyku raz zaklopal a otvoril.
Stav kancelárie ho doslova šokoval: vylámané zásuvky, po celej dlážke rozhádzané papiere a knihy. Mobilný telefón na stole. Trochu sa vrtel, pri zvonení vibroval, napokon prestal. V nasledujúcom tichu začul Merriweather chrupot zhubného kódu, prichádzal z Kindermanovho terminálu. Opatrne vošiel do miestnosti, brodil sa záplavou papiera, kým nemal pred očami monitor. Zastal a zmeravel, len čo si na obrazovke prečítal správu:
ĽUDSTVO SA NESMIE POZERAŤ DO VÄČŠEJ DIAĽKY.
Pripravené v spolupráci s: