Slovenský futbal má svoju minulosť. Treba ju poznať, aby mal lepšiu budúcnosť... Tak sa začína kniha slovenského spisovateľa Juraja Šeba Tehelné pole - chrám futbalu o najznámejšom slovenskom futbalovom štadióne. Krstiť sa bude 26. augusta, dovtedy vám z nej prinášame na pokračovanie úryvky. Iba v HN.
Tehelné pole a diváci
V dobrej diváckej atmosfére sa nedá hrať zlý futbal (Alfredo di Stefano)
Hovorí sa, že lopta je guľatá. Má to niečo do seba, jej dráha je nevypočítateľná. Lopta je ženského rodu a preto nikdy nevieme čo urobí, na koho sa usmeje, komu zostane verná a ktorého fanúšika podvedie. Potvrdením tejto myšlienky sú slová Brazílčan Amarilda pri vyrovnajúcom góle vo finále MS v roku 1962 v Chile, ktorý dal nešťastnému Schroiffovi: „Tuším som chcel prihrávať. Potom som zavrel oči a keď som ich otvoril, lopta bola v sieti. Bol som veľmi prekvapený.“ To sú tie tajuplné veci okolo guľatej, ktorej niekedy fanúšik nechce porozumieť. Keby sme mali Bratislavu mojej mladosti čo najstručnejšie charakterizovať, tak by azda platilo „Dunaj a futbal“. Bratislava bola ozaj unesená futbalom. Korením futbalu je fanúšik. Ten bratislavský mal svoje rituály. Omša, rezeň na obed a futbal. Také boli hlavné insígnie bratislavskej futbalovej nedele v najslávnejších časoch Tehelného pola. Ten bol vlastne až na samom konci dávnej Bratislavy. Za Tehelným polom boli už len záhradky bratislavských Bulharov, na Kuchajdu sa ešte nechodilo, bolo tam vojenské cvičisko, plné zákopov. Štadión bol dostaveníčkom futbalovej Bratislavy. Bratislavskí fanúšikovia to bol národ náročný, ale i vďačný za dobrý výkon, za dobrú hru svojich. Boli lační po futbale, ale pritom obetaví, keď bolo treba pomôcť napr. pri brigádnickej úprave štadióna. Vedeli oduševnene vychutnávať dobrý predzápas „futbalových nádejí“ ako nejaký aperitív pred hlavným zápasom. Na futbal sa chodilo väčšinou električkou a z neho peši, so zástavkami v priľahlých pohostinstvách (Valner, Stein a vináreň Sedlák). Keďže k dobrým zvykom patrila aj jedna dvanástka pred zápasom, pri pivovare Stein bývalo tak husto ako neskôr na štadióne. Okolie pivovaru pripomínalo Oktoberfest. Dodnes je mi nie je jasné, ako to tí čašníci stíhali. Primerane bol zvyšovaný počet električiek, ktoré končili svoju trať pri štadióne a točili sa okolo Novej doby. Okrem dvojky a štvorky, premávali zvláštne električky s označením X. Napriek tomu boli tak nabité, že cestujúci sa vozili aj z opačnej strane na schodoch, čo bolo životu nebezpečné. V čase keď väčšina miest bola na státie, tí menší sa vyzbrojili stoličkami, lavicami ba i rebríkmi aby niečo videli.
Lístky sa väčšinou kupovali priamo na štadióne, kde stávali dlhé rady. Oplatilo sa dôjsť aspoň 2 hodiny pred začiatkom hlavného stretnutia. Majitelia pernamentiek, vzácni hostia, bývali hráči vchádzali hlavnou bránou pred A tribúnou. Tam bol vždy taký prísny trhač lístkov s okuliarmi, ktorý sa nedal oklamať. Pre obyčajných smrteľníkov boli ďalšie brány po obvode štadióna. Občas, pri tlačenici sa dalo prešmyknúť aj bez lístka, čo bol vítaný adrenalín. Po príchode na štadión sa fanúšikovia rozmiestnili na jednotlivých stupňoch hľadiska. Tí movitejší, vrátane papalášov, zaujali svoje miesta na hlavnej tribúne, skalní zaujali miesta pod proletárskou tribúnou na státie, na ktorú sa zmestilo pár tisíc divákov chránených pred nepriazňou počasia. Keď ju nahradili novou, jadro skalných sa presťahovalo pod staré hodiny, to bola taká nová „proletárska tribúna". Pri zaujímavých zápasoch sa natlačilo do hľadiska takmer päťdesiattisíc divákov a zaplnila sa aj strecha proletárskej tribúny, odkiaľ odvážni diváci sledovali zápasy aj za cenu ťažkého úrazu.
Skalní stáli väčšinou za bránou súpera, po prestávke nastal hromadný presun. Keď začalo pršať, všetci sa tlačili na proletársku tribúnu, ktorá bola pod strechou. Pravých fanúšikov dážď neodradil a vyzbrojení pršiplášťami a dáždnikmi vydržali do konca zápasu. Mali spoločnú diagnózu: Lásku a Vášeň k futbalu. Najviac radosti prežívali fanúšikovia v rokoch, keď sa na Tehelné pole presťahoval titul majstra republiky. Fandili nielen klubu ale aj jednotlivým svojim obľúbeným hráčom verným svojmu klubu hráčom. Tempo, Slovan do toho, znelo zborovo štadiónom. Keď sa Slovanu darilo, bol každý siedmy - ôsmy Bratislavčan na Tehelnom poli. Keď mu to nešlo, bolo životu nebezpečné ísť k holičovi, lebo sa mohlo stať že človek došiel domov dorezaný. Ožili Malé Karpaty s futbalovými turistami, ktorí hlásali: „V živote na futbal nepôjdem!“ Stačilo aby Slovan začal vyhrávať a Karpaty stratili svoje čaro. Tí, ktorí prisahali, že v živote ich nikto neuvidí na Tehelnom poli, sa tajne vkrádali medzi dav.
Zvláštnu kapitolu tvorili detskí diváci, ktorí už chodili bez rodičov. Poctivo a slušne fandili po celý čas. Viem o čom hovorím, lebo som patril medzi nich. Medzi pravých fanúšikov patrili aj ľudia od pera, tónov, palety či priamo z dosák, ktoré znamenajú svet. Boli rovnakí v radosti i smútku ako ostatní radoví fanúšikovia. Všimnite si výrazy ich tvárí a hneď zistíte, čo sa odohrávalo v tých zlomkoch sekundy na zelenom trávniku.
Diváci nikdy neodchádzali pred skončením zápasu, ak hráči odviedli kvalitný výkon tak im na konci zápasu poriadne zatlieskali. Bol to vlastne standing ovation, lebo väčšina pravých fanúšikov mala lístky na státie. Pri matnom výkone bolo občas počuť aj piskot bariér.
Po ďalšom rozšírení hľadiska, mohlo vyše 50-tisíc divákov sledovať zápasy obnovenej, pred vojnou mimoriadne populárnej súťaže o Stredoeurópsky pohár, neskôr pohár majstrov a pohár víťazov pohárov. Rekord takmer 60-tisíc padol v zápase Pohára európskych majstrov (PEM) ČH Bratislava – Glasgow Rangers. Diváci stále prichádzali a tlačili na tých dole, ktorí prelomili múr a popadali na atletickú dráhu, ktorá obopínala ihrisko. Bratislavský štadión bol roky spolu s brnenským v Československu najväčší - oficiálne boli oba veľmi dlho pre šesťdesiattisíc divákov. Ďalší rekord v návštevnosti padol v súboji s Juhosláviou, v ktorom sme po pamätnom výkone zvíťazili 1:0. Oficiálne divácke číslo znelo 60-tisíc, povrávalo sa i písalo však až o sedemdesiattisícovom nátresku, čo je dodnes absolútny rekord na Slovensku i v Česku. Potom sa počet zmenšoval v súvislosti s pribúdajúcimi miestami na sedenie a stále prísnejšími predpismi medzinárodnej futbalovej federácie.
Tehelné Pole bolo svätostánkom, v ktorom národné mužstvo neprehrávalo a dôležité zápasy za podpory nadšenej masy divákov zvládalo. Diváci boli považovaní za dvanásteho hráča. Dokonca aj na tréningy chodievali tisíce ľudí, najmä študenti a dôchodcovia. V bývalom Československu Tehelné pole československá futbalová reprezentácia zbožňovala a vzývala. Bratislavské Tehelné pole bývalo chrámom, v ktorom sa rodili slávne víťazstvá a veľké postupy. Na svetový šampionát v roku 1954 do Švajčiarska, na majstrovstvá sveta do Chile o osem rokov neskôr, na pamätné ME 76 v Záhrebe a Belehrade i na európsky šampionát o štyri roky neskôr v Taliansku.
Liga sa hrávala v nedeľu od marca do októbra. Až koncom 70. rokov sa o ligové body začalo bojovať už vo februári a zápolenia končili sa v decembri. Predlžila sa sezónnosť futbalu v dôsledku zvýšenia počtu zápasov a v nadväznosti na medzinárodné klubové súťaže. Futbal sa stával postupne celoročným športom. Trávnik dostával zabrať. Často sa hralo na hranici regulárnosti. Futbal na snehu a v blate príliš nelákal...
Tradovalo, že reprezentácia na bratislavskom Tehelnom poli neprehráva. Nešlo o poveru, ale na deväťdesiat percent o fakt. Bilancia zápasov, ktoré odohrali naši na štadióne Slovana, je dôkazom: z 35 stretnutí (priateľských, pohárových, kvalifikačných) sme 24-krát zvíťazili, šesť ráz remizovali a zaznamenali iba päť prehier. Prvú až v priateľskom zápase s Anglickom (2:4) v roku 1963. Iba dvakrát sme podľahli v kvalifikácii - s Portugalskom na MS 0:1 v šesťdesiatom piatom a v roku 1991 s Francúzskom 1:2 o postup na ME. Ešte v sezóne 1993/1994 mal Slovan priemernú návštevnosť viac ako 7 500 divákov. Núdza nebola ani o návštevy presahujúce v našich končinách magickú 10 - tisícku. O rok neskôr, v druhej majstrovskej sezóne, si našlo cestu na Tehelné pole v priemere takmer 6 - tisíc priaznivcov, v nasledujúcom ročníku priemer len mierne klesol. Reč je, samozrejme, o lige. Do úvahy neberieme takmer 20 - tisíc ľudí, ktorí prišli podporiť Slovan v súboji 1. kola Pohára UEFA s Kaiserslauternom či 16 - tisíc, ktorí sa prizerali víťazstvu 2:1 nad slávnou Borussiou Dortmund. Hold, hráči, akými boli Nigro, Gostič, Tittel či Kinder ponúkali futbalovým fajnšmekrom futbalový pôžitok. Postupne návštevnosť upadala. Zvlášť, keď ani hráčska kvalita nebola bohvieaká. Hľadisko začalo zívať prázdnotou. No štadión pamätá časy, keď bol natrieskaný tak, že by ani povestná ihla neprepadla. Diváci tlieskali takým menám ako Viktor Tegelhoff, Emil Pažický, Anton Urban, Antom Moravčík, Marián Masný, Jan Švehlík, Viliam Schrojf, Karol Jokl, Anton Ondruš, bratia Čapkovićovci, Alexander Vencel st., neskôr ich zabával Peter Dubovský, Alexander Vencel ml. či Dušan Tittel.
Na trávniku Tehelného pola si zahrali aj hviezdy svetového futbalu: Eusébio Ferreira da Silva, Luis Figo (Portugalsko), Roberto Rivelino, Carlos Alberto, Edu, Jairzinho, Garrincha, Nilton Santos, Felix, Tostao, (Brazília), Michel Platini, Jean–Pierre Papin, Laurent Blanc (Francúzsko.), Bobby Charlton, Gordon Banks, Bobby Moore, Nobby Stiles, Kevin Keegan, David Beckham, Michael Owen, David Seaman (Anglicko), Dennis Law (Škót.), Dino Zoff, Paolo Rossi, Franco Baresi, Alessandro Costacurta, Paolo Maldini, Gianluigi Buffon (Taliansko), Uwe Seeler, Michael Ballack (Nemecko), Enzo Scifo (Belgicko), Michael Laudrup (Dán.), Oleg Blochin (ZSSR), Hakan Sükür (Turecko), Robert Prosinečki, Dragan Džajič (Juhoslávia), Raúl, Fernando Hierro, Emilio Butragueňo ( Španielsko), Gheorghe Hagi (Rumunsko), Marco van Basten (Hol). Častými návštevníkmi Tehelného pola boli herci. Sedávali na tribúne a po zápase často rozoberali priebeh zápasu s fanúšikmi. Pamätám si na týchto: Jariabek, Dibarbora, Zvarík, Króner, Valach, Dančiak, Kukura, Vl. Černý, Kňažko, Dočolomanský, Haverl, Hlaváček, Krajíček,Tarageľ, Labuda, Lasica, Satinský, Lipa, Hammel, Sarvaš, Mistrík, Müller, Machata, Kvietik, Rajniak, Krajíček, Skovaj, Hlaváček, Pántik, Polónyi... Bolo ich vtedy viac? Vynechali sme niekoho?