Pod názvom Ďalších desať minút sa skrýva koprodukčný projekt Veľkej Británie, Nemecka a Španielska -- jeho autori oslovili pätnásť významných svetových režisérov, aby natočili desaťminútovú filmovú poviedku na tému čas. Výsledkom sú dva celovečerné filmy, z ktorých prvý sa teraz dostáva do našej klubovej distribúcie.
Jednotlivé poviedky formálne spája motív tečúcej vody, pripomínajúcej plynutie času. Ako prvý sa predstavuje Fín Aki Kaurismäki -- v poviedke Psi nemajú peklo rozvíja svojím typickým štýlom príbeh muža, ktorý sa rozhodne urobiť zásadný zlom vo svojom osobnom i pracovnom živote. "Kaurismäkiovský" pocit podčiarkuje aj účasť hercov Markka Peltolu a Kati Outinenovej, ktorí si zahrali podobnú dvojicu už vo filme Muž bez minulosti. Victor Erice buduje v poviedke Čiara života napätie medzi idylickým obrazom španielskeho vidieka a dramatickou epizódou záchrany života nedávno narodeného dieťaťa. Nemec Werner Herzog nadviazal na dokumentárne zábery civilizáciou nedotknutého juhoamerického kmeňa z roku 1981 a vo svojom príspevku Ďalších desaťtisíc rokov skúma, aký vplyv mali uplynulé dve desaťročia na život jeho príslušníkov. Dokumentárny žáner si v poviedke Okradli nás zvolil aj americký režisér Spike Lee, ktorý prostredníctvom výpovedí zúčastnených osôb zachytáva hektickú situáciu okolo výsledkov prezidentských volieb v USA v roku 2000. K minimalizmu a zovretej forme svojich raných filmov sa vrátil Američan Jim Jarmusch v poviedke Interiér. Príves. Noc. Prostá epizóda sa odohráva v reálnom čase -- herečka hrajúca dámu z lepšej spoločnosti v kostýmovom filme má desať minút na oddych v prestávke natáčania, ale jej telefonát s priateľom neustále prerušujú členovia štábu s rôznymi požiadavkami. Do Ameriky -- do prostredia pripomínajúceho jeho starší film Paríž, Texas -- situoval svoj príbeh Dvanásť míľ do Trony nemecký režisér Wim Wenders. Dramatický boj s časom v ňom zvádza muž, ktorý sa nevedomky predávkoval po konzumácii "keksov pre dospelých". Zvláštnou poetikou sa vyznačuje jediný ázijský príspevok tejto kolekcie, ktorého autorom je čínsky režisér Chen Kaige. Jeho 100 neviditeľných kvetín je bizarným príbehom muža, ktorý si najme skupinu mužov na presťahovanie zariadenia svojho už len fiktívneho domu, ktorý bol krátko predtým zničený pri demolácii celej štvrte.
Jednotliví režiséri vytvorili teda dielka hrané i dokumentárne, dej hraných epizód situovali prevažne do súčasnosti (Erice do minulosti), použili čiernobielu i farebnú kameru. Hoci každá z jednotlivých krátkych snímok je niečím zaujímavá, problém spočíva práve v ich spojení. Nebyť úvodnej charakteristiky času (ide o citát z diela Marca Aurelia Hovory k sebe), nemal by divák šancu prísť na to, čo je lajtmotívom celého filmu. Téma času je totiž taká abstraktná a široká, že sa pod ňu dá schovať prakticky čokoľvek. Každý filmový príbeh sa predsa odohráva v nejakom čase a každý film pracuje aj s vlastným filmovým časom. No na druhej strane má každý príspevok vlastnú poetiku a každá z nich môže konvenovať inému typu diváka. Azda najviac si na tomto netypickom titule "zgustnú" tí, ktorí poznajú iné filmy zúčastnených režisérov a môžu si ich desaťminútové etudy zaradiť do istých kontextov a hodnotových rebríčkov. V druhej časti projektu sa im to ešte skomplikuje, pretože k slovu prídu majstri ako B. Bertolucci, M. Figgis, J. Menzel, I. Szabó, C. Denisová, V. Schlöndorff, M. Radford a J.-L. Godard.
StoryEditor