Feo Aladag. Prvá žena, ktorá natočila film priamo v Afganistane

Doby, keď festivalové filmy boli plné poézie, nehy a tešili na duši, sú nenávratne preč. Tohtoročné Berlinale prináša ďalšie a ďalšie filmy o finančnej kríze, ťažkom živote obyčajných ľudí a o civilizačne rozpoltenom svete. Jeden z najvýraznejších príspevkov k tejto téme je veľmi dobrý súťažný film rakúskej režisérky, scenáristky a producentky Feo Aladag Medzi svetmi. Aladag žije v Berlíne, čo jej uľahčilo, aby film mohol byť vôbec schválený.

Začalo to takto: Pred piatimi rokmi videla režisérka v novinách fotku nemeckého vojaka v bojovej pozícii. Obrázok pochádzal z Afganistanu  A pomaly sa v nej začala rodiť predstava, že by bolo dobré natočiť film o tom, čo presne nemeckí vojaci v Afganistane robia, prečo je ich misia tak obtiažna a niekedy takmer nezmyselná a kto je vlastne ich nepriateľ. O vojne v Afganistane totiž denne čítame, ale nedokážeme si predstaviť, čo sa tam vlastne deje. Scenár filmu si napísala sama Aladag. Film tiež sama produkovala, samozrejme zaštítená prominentnými nemeckými politikmi, ktorí vedeli, že film pôjde do kín až na jar 2014, teda v roku, kedy sa nemeckí vojaci začnú z Afganistanu sťahovať. Pôjde teda o dielo, ktoré bude môcť byť politicky chápané ako pomník vybudovaný na ich počesť.


Feo Aladag na festivale Berlinale.

Film musel byť priebežne politicky posväcovaný z najvyšších miest, teda z ministerstva obrany, zahraničia a vnútra. Skúsenosti zbierala režisérka v Mazár-i-Šarífe, Kábule a Kunduze. Natáčanie prebiehalo priamo v reáli, na miestach, kadiaľ išiel front, v obciach, ktoré nedávno opustil Taliban. (Kvôli nesmiernym ťažkostiam pred i pri natáčaní boli zatiaľ všetky filmy, ktoré hovoria o Afganistane, natočené v Maroku. Slávny iracký film americkej režisérky Kathryn Bigelow Smrť čaká všade bol natočený v Jordánsku. Dokonca aj Francis Ford Coppola natočil svoju Apokalypsu o vojne vo Vietname na Filipínach).

Štyridsaťčlenný nemecký a dvadsaťčlenný afganský tím mal na starosti veliteľ Bundeswehru. Skúsenosti odovzdávali vojaci hercom v tábore medzinárodných bezpečnostných podporných síl ISAF v Mazár-i-Šarífe. Neskôr sa filmový štáb presunul do polorozborenej dediny Sultan Baba, kde sa prakticky celý film odohráva. Prípravy trvali niekoľko mesiacov, natáčanie tiež. Herci museli presne vedieť, ako vojaci reagujú, ako sa medzi sebou bavia, ako trávia voľný čas, ako sú vojenské operácie organizované alebo napríklad akými signálmi sa vojaci v akcii dorozumievajú. Herci si výzbroj nosili sami, pretože nafilmovať bojové scény inak nebolo možné. Museli sa proste cítiť ako vojaci.

Ako ich vzor pôsobil herec Ronald Zehrfeld, ktorý vo filme hrá hlavnú úlohu. Zehrfeld je skúsený bojovník - už odohral veľa rolí policajtov v televíznych seriáloch. Jeden zo seriálov dostal dokonca v roku 2011 cenu Adolfa Grimma (hlavná nemecká cena pre televízne inscenácie). Vedúci produkcie bol bývalý profesionálny vojak. Explózie pripravovali afgánski špecialisti, natáčalo sa trvale v teplotách okolo štyridsať stupňov. Miestni obyvatelia ani afgánsky štáb ale spočiatku nechápali, ako je možné, že na pľaci šéfuje žena, aj keď na svojich plavých vlasoch nosila šatku. Neľahké boli scény v exteriéroch, napodiv možno najťažšie bolo zachytiť pouličné situácie, v ktorých figurovali zahalené afganské ženy. Niekoľkokrát musel rozbúrenú situáciu medzi miestnymi obyvateľmi upokojovať vedúci produkcie. Našťastie miestna polícia stála na strane filmárov. Niekoľkokrát proti natáčaniu protestovali miestni študenti náboženského práva šaría v Kunduze.


Režisérka so všetkými tvorcami filmu Medzi svetmi.

Dej filmu Medzi svetmi začína na letisku v Kunduze, kam prilieta nemecká jednotka na vojenskú operáciu. Velí im poručík Jesper (Ronald Zehrfeld), ktorého brat na misii v Afganistane zahynul. Jesper napriek tomu ide do novej akcie. Tentoraz je z generálneho štábu naplánovaná pozemná operácia, ktorá má využiť pomoc miestnych mudžahedínov k vyčisteniu dedín pozdĺž zamínovanej a preborenej cestičky smerom do hôr. Počas operácie má byť zároveň vystavaná nová cesta. Jednotka si najme miestneho učiteľa Tarika (Mohsin Ahmady) ako prekladateľa z paštúnštiny a afgánskeho dialektu dari. Tarikova sestra študuje na vysokej škole k nevôli svojich príbuzných. Tí tvrdia, že žena študovať nepotrebuje. Tábor nemeckých vojakov je prísne strážený a obohnaný žiletkovým drôtom. Do toho sa jedného dňa zamotá krava a Nemci ju zastrelia, pretože zviera by sa inak trápilo. Tým však rozzúria miestnych obyvateľov, ktorí požadujú odškodnenie. To ale neschváli nemecký generálny štáb. A tak príde prvá roztržka medzi vojakmi a ich miestnymi pomocníkmi. Tú hlavnú zápletku ale neprinesie bojová akcia, ale ťažká situácia vysokoškoláčky, ktorá zostáva po odchode brata sama v malom byte v Kunduze a stáva sa terčom útokov. Jej brata totiž ortodoxní Moslimovia považujú za zradcu a kolaboranta.

Film sa snaží ukázať, ako často pri bojových operáciách dochádza k nedorozumeniam, že vojaci sami nevedia, kto je ich priateľ a kto nepriateľ, väčšina miestnych obyvateľov ich nenávidia. Film ukazuje strach vojakov v akcii, strach, ktorý by sa dal priamo krájať. A tiež ukazuje tienisté stránky nemeckej byrokracie. Napríklad spriateleného mŕtveho Afgánca treba pochovať podľa moslimských zvyklostí do dvadsiatichštyroch hodín, to ale nemecký generálny štáb nepovolí. Postava Tarika je úplne reálna: ide o situáciu stoviek miestnych pomocníkov, bez ktorých by sa armáda nezaobišla a ktorí v ​​Nemecku zatiaľ nemajú právo na azyl, zatiaľ čo v iných krajinách, ktoré bojujú s Talibanom, túto možnosť dostávajú. Film ukazuje trosky krajiny, na ktorých bude ťažké niečo vystavať, ukazuje aj rozpoltenú afgansku populáciu. A hlavne je to film, ktorý celkom jasne hovorí, čo bude ďalej. "Vy máte síce hodinky, ale my máme všetok čas sveta," hovorí nemeckým vojakom jeden dedinčan. "Toľko armád tadiaľto prešlo a všetky museli zase odísť," dodáva.



Film bol v Berlíne prijatý zmiešane a rozdelil publikum. Niektoré scény sú skutočne na pokraji znesiteľnosti. Iným divákom sa zase nepáčilo, že film neukázal vojnu v celej komplexnosti, ale len malý výsek z nej. To, čo zostane, je odvaha štyridsaťdvaročnej režisérky, ktorá vôbec ako prvá filmárka na svete natočila celovečerný film v Afganistane, ktorá dokázala riskovať a dokončiť svoj ​​sen.

Z Berlína Radovan Holub,
autor je publicista a programový spolupracovník MFF Bratislava