Ako vás prijali zamestnanci arcibiskupského úradu?
Nejako tak, že čo už my máme robiť. Musel som sa aj zasmiať, keď som tam našiel svoju fotografiu, ktorá kolovala po kanceláriách, aby aspoň vedeli, ako vyzerám. Každý so strachom čakal, aké zmeny budem robiť, lebo za arcibiskupa Sokola sa tam nemenilo nič. Vytvorila sa taká mentalita, že takto to bolo dvadsať rokov a má to tak zostať aspoň ďalších dvadsať. Mojím najväčším problémom bolo vysvetliť tým ľuďom, že arcibiskupský úrad nie je charitatívna inštitúcia alebo penzión, kde všetci dožijeme, až kým nás smrť nerozdelí...
Preto vám vyčítali, že ste z budovy arcibiskupského úradu odsťahovali biskupov Vrableca a Tótha?
Pochopili to ako nekresťanský krok, aj keď som vysvetlil, že vzhľadom na ich vysoký vek im tam nemôžeme zabezpečiť dôstojný život aj s patričnou zdravotnou a sociálnou starostlivosťou. Čudoval som sa, že to nedokázali prijať, lebo som si myslel, že sa to malo riešiť už dávno pred mojím príchodom. Keď som úrad prijal, aj som sa pýtal nuncia, čo bude s emeritnými biskupmi, a povedal mi, že nemusím sa báť, lebo to je už vyriešené. No nebolo, lebo biskupi Dominik Tóth a Štefan Vrablec naďalej bývali v budove arcibiskupského úradu. A arcibiskup Ján Sokol sa presťahoval do cirkevnej budovy na Námestí svätého Mikuláša v Trnave bez toho, aby sa vôbec opýtal, či je to takto vhodné a či s tým súhlasím. Bral to tak, že jemu to patrí. Pre mňa to bolo prvým znakom toho, ako so mnou nepočíta a v tomto som sa nemýlil.
.................................
Mám tomu rozumieť, že existoval nejaký tieňový ekonomický kabinet arcidiecézy?
V niektorých záležitostiach určite. Mnohé dokumenty a zmluvy sme od arcibiskupa Sokola získali až vtedy, keď z konkrétnych rokovaní alebo žiadostí o odpoveď vyplynulo, že musia existovať. Tak som prišiel na to, že emeritný arcibiskup má vlastnú agendu a povie mi len to, čo povedať musí, lebo sa to už nedá zatajiť alebo odmietnuť. Keď sme sa jeho ekonóma Petra Kučeru opýtali, či existujú ešte nejaké účty mimo hlavnej účtovnej knihy, o ktorých by som mal vedieť, povedal, že nie. Neskôr som sa dozvedel, že Trnavská arcidiecéza mala v rokoch 1997 až 2009 otvorených niekoľko desiatok bankových účtov, ktoré neboli evidované v hlavnej účtovnej knihe, a na týchto účtoch dochádzalo k finančným pohybom v miliónoch slovenských korún, vrátane hotovostných vkladov a výberov. Pred plánovaným odchodom arcibiskupa Sokola už od roku 2008 boli peniaze postupne vyberané. Ale v prvých troch mesiacoch roka 2009, za ktorý som už mal podpisovať daňové priznanie ja, ešte bolo otvorených niekoľko neoficiálnych účtov. K 1.1. 2009 bol zostatok na týchto účtoch ešte približne dva milióny eur. V prvom polroku, teda do môjho nástupu na úrad, boli finančné prostriedky postupne vybrané a všetky účty zrušené.
V podstate ste teda nevedeli, čo preberáte.
Zisťoval som to postupne a myslím si, že sa mi ani nepodarilo získať úplný prehľad o finančných tokoch arcidiecézy. Bývalý ekonóm arcidiecézy mi tvrdil, že niektoré transakcie viedli v akejsi vlastnej evidencii, mimo účtovných kníh, čo podľa zákona síce neobstojí, ale bol by som to schopný akceptovať, ak by to bolo riadne zdokladované a archivované na úrade. Žiadne záznamy som však nenašiel, všetko zostalo v rovine tvrdení a ja som si tie tvrdenia musel preveriť, lebo zodpovednosť bola na mojich pleciach. Keď ma zamestnanci v bankách privítali že konečne s tým niečo robím, až som sa hanbil. Veľmi ma to znechutilo a po tejto skúsenosti som už nevedel, či vôbec je niečo v poriadku, o všetkom som pochyboval. Majetok, hlavne pozemky, ktoré arcidiecéza získala späť v procese reštitúcií, tiež nebol riadne zaznamenaný v účtovnej evidencii, nerobila sa inventarizácia k určenému dátumu, takže sa ani nedala kontrolovať história pohybov jednotlivých položiek. Evidoval sa iba aktuálny stav bez zachytenia zmien, ku ktorým v minulosti dochádzalo. Hodnota nezaúčtovaného majetku dosahovala 24 miliónov eur.
.............................
O penzióne v Jacovciach ste sa aj vy dozvedeli až z novín?
Na moje naliehanie, aby sa transakcia objasnila, arcibiskup Sokol dodatočne predložil darovaciu zmluvu o tom, že tie peniaze arcidiecéza darovala cez jeho súkromný účet občianskemu združeniu Metropolitánik. Toto združenie pritom nie je cirkevnou organizáciou , a o tom, že penzión bude slúžiť aj na cirkevné účely, začal hovoriť až po medializácii celej kauzy O pôvode týchto peňazí existujú tri rozličné písomné vyjadrenia arcibiskupa Sokola – najpv tvrdil, že sú to peniaze z predaja pozemkov farnosti Rača pre Tesco, potom, že ide o úroky z týchto prostriedkov a po mojom odvolaní pre médiá vyhlásil, že išlo o peniaze z dedičstva po amerických bezdetných manželoch. Dnes sa tvrdí, že to všetko bolo v poriadku, veď financie boli použité na cirkevné účely. Aké sú ale v takejto šedej zóne záruky, že to tak naozaj bolo?
A aj keby to tak bolo, svätí ten účel prostriedky? Stačí to, aby sa zakryli všetky nekalé spôsoby?
Práve to je podstata problému. Nepochybujem o tom, že z neevidovaných peňazí sa dalo niečo aj na fasády kostolov alebo na charitu. Ale opäť len bez zmluvy, bez evidencie a ten, kto dával, si tým navždy zaviazal príjemcu. Toto už nie je o peniazoch a o tom, ako pomôcť miestnej cirkvi, ani o nezištnosti, lebo vždy sa zdôraznilo, kto bol ten darca. Je to o moci nad ľuďmi, o manipulácii so vzťahmi. Pod zásterkou obdarovávania farností sa v podstate kupovala vďačnosť obdarovaného. Kde to nešlo takto, tak existovali kompromitujúce informácie o osobnom živote, prípadne o možných deťoch, či nejakých morálnych pokleskoch. Na tejto úrovni je už každý anonymný list relevantný, každá klebeta vierohodná, to som pocítil aj na vlastnej koži. Keď v cirkvi niekto chce iného znemožniť, urobí to takto, najmä cez zámienku sexuality. Tejto lákavej téme každý rozumie, každého zaujíma a veľmi dobre sa ňou zahmlieva iné podstatné – napríklad ekonomika.
..............................
Prefekt Kongregácie pre biskupov Marc Ouellet povedal, že je ochotný vás prijať v Ríme. Pôjdete za ním?
To bolo vyjadrenie určené len pre verejnosť, ja som od neho žiadne pozvanie nedostal. Ak by sa skutočne chcel so mnou stretnúť, mohol si na mňa nájsť čas aj v Bratislave. Ale ani tak by to nemalo zmysel, lebo o mne je už rozhodnuté, takisto, ako bolo rozhodnuté v júni, keď sa so mnou kardinál Ouellet chcel stretnúť až po mojom odvolaní. Vo februári som bol v Ríme, a neprijal ma, jeho odkaz mi tlmočil generál redemptoristov. Tie príkazy, ktoré sa týkali toho, čo všetko musím a čo mám zakázané, boli také tvrdé, že mi vyrazili dych. Neviem, o čom by sme sa po tomto všetkom mali rozprávať. Veď všetko, čo sa povie medzi štyrmi očami, sa môže poprieť, zmeniť, na nič z toho by som sa nemohol odvolať. A ďalšie rady, ako by som sa mal správať podľa nejakej podivnej štábnej kultúry, nepotrebujem.