Leonardo da Vinci študoval vnútro ľudského tela a pitval telesnosť. Ja sa zas snažím pitvať duše.“
Edvard Munch nebol z tej sorty výtvarníkov, ktorí svoje dielo odmietajú komentovať. Jeho postrehy, názory a spomienky vďaka tomu bohato sprevádzajú aj výstavu s názvom Liebe, Tod und Einsamkeit (Láska, smrť a samota) v galérii Albertina vo Viedni. Návštevník tak ešte intenzívnejšie prenikne pod kožu jedného z najvýznamnejších moderných umelcov. Pod kožu Nóra, ktorý ako žiadny výtvarník pred ním zmapoval osamelosť a úzkosť človeka (nielen) v industriálnom veku. Naliehavo, zvieravo a neúprosne.
Ikony v grafickom prevedení
Výkrik. Bozk. Melanchólia... Výstava, ktorú navštívilo rekordných 260-tisíc ľudí, obsahuje všetky najslávnejšie Munchove diela. Nie však v podobe malieb, ale menej známych grafík, navyše pochádzajúcich z jednej zo svetovo najvýznamnejších súkromných zbierok. Albertina ich exkluzívne získala vďaka galérii v Osle, nejde teda o putovnú výstavu. V tejto súvislosti je užitočné vedieť, že Edvard Munch považoval grafiku v rámci svojej tvorby za rovnocennú s maľbou. A v oboch dosiahol absolútne majstrovstvo.
„To, čo znamenal Dürer pre renesanciu a Rembrandt pre barok, znamená Munch pre modernu. Jeho litografie, lepty a drevorezby tvoria jednoznačný vrchol tlačených grafík 20. storočia,“ tvrdí kurátor výstavy Dieter Buchhart a dodáva, že experimentom s grafickými technikami sa začal venovať ešte v mladosti a neopustili ho až do smrti.
Nielen fajnšmekri ocenia, že vďaka povahe grafickej disciplíny si Munchove ikony môžu v Albertine vychutnať v rozličných variáciách. A sledovať toto „pohrávanie sa“ autora s tvarmi, farbami a ich odtieňmi je skutočne pôsobivým zážitkom. Edvard Munch ako symbolista (a priekopník expresionizmu) sa totiž vo svojom diele dôsledne vyhýbal akejkoľvek anekdotickosti či náhodnosti. Každý jeden prvok, tvar či odtieň v ňom mal svoje opodstatnenie. A to platí aj pre variácie najslávnejších diel, pričom niektoré z nich – napríklad Bozk – diváci v Albertine uvidia až v piatich verziách.
Prerod na fjorde
„Keď vidím zapadať slnko, úplne zamrznem. Všetko znehybnie... Nerád vidím čokoľvek umierať.“ Videnie smrti (alebo jej predzvesti) vo všetkom navôkol je čosi, čo Edvarda Muncha sprevádzalo od najútlejšieho detstva. Rovnako ako úzkosť, ktorú podľa vlastných slov prežíval od nepamäti.
Niet sa čomu diviť. Okolnosti jeho života ho na to doslova predurčili. V piatich rokoch mu umrela mama, ešte ako dieťa sa musel vyrovnať aj so smrťou brata a obľúbenej sestry Sophie, neskôr sám ochorel na tuberkulózu. Otec, lekár chudobných, nachádzajúci útechu v puritánskom náboženstve, svoje deti navyše celé detstvo strašil rozprávaním o pekle. Munch ako 26-ročný prišiel aj o neho, čo ho uvrhlo do ťažkej depresie. Nie však do zúfalstva: „Na tejto Zemi mi bola daná jedinečná rola. Bola na mňa uvalená životom plným choroby a nešťastných okolností – a poslaním umelca. Je to život, v ktorom niet ani zdania šťastia, a už vôbec nie prahnutia po ňom.“
V rok otcovej smrti, stojac na fjorde v Kristianii (hlavné mesto Nórska, neskôr premenované na Oslo – pozn. red), Munch zároveň prvý raz precítil prírodu ako odraz svojej duše. Tento zážitok pretavil do azda najväčšej osobitosti jeho tvorby: schopnosti vytvoriť z krajiny mystickú projekciu nálad a emócií človeka.
Zrodení pre smrť
Kľukatá línia fjordu – podľa Munchových slov symbolizujúca „neodvratnú“ osamelosť moderného človeka – je jedným z najčastejších prvkov aj jeho grafických diel. Spoločne s ikonickým mesiacom s predĺženým odrazom, ktorý evokuje ukrižovaného Krista. Nie všetky Munchove diela však svedčia výlučne o smrti. Napokon, jeho legendárny cyklus Vlys života, bohato zastúpený i v Albertine, odráža aj iné etapy života: zrodenie, nástup erotickej príťažlivosti, spojenie v láske... Zobrazenie každej životnej fázy však v sebe už implicitne obsahuje rozdelenie, zánik či smrť. Dokonalou ilustráciou je slávny obraz Madony, obkolesenej rámom plným spermií, v ktorého rohu sa krčí dieťatko – kostlivec: symbol človeka, zrodeného pre smrť. Nie je až také ťažké pochopiť, že Munchova prvá výstava v Nemecku v roku 1892 vyvolala škandál a jej niekoľkomesačné uzatvorenie. Munchova milovaná krajina sa k nemu otočila chrbtom ešte raz: v roku 1937, keď nacisti jeho diela označili za zdegenerované a odstránili ich zo všetkých galérií. O sedem rokov nato Munch zomrel. A je symbolické, že sa tak stalo uprostred najväčšej tragédie 20. storočia – druhej svetovej vojny.
Večné témy
Ak chcete Munchovu výstavu stihnúť, musíte Viedeň navštíviť do nedele. A nebojte sa so sebou zobrať aj svoje deti. Rakúšania ich sem vodia vo veľkom, čo ocenila i herečka Zuzana Fialová, ktorú sme na výstave stretli. „Videla som tu celú bandu šesťročných detí – to bol pre mňa asi najväčší šok výstavy. Slovák tu môže vidieť v praxi, ako sa buduje vzťah ku kultúre.“ Podľa vyjadrenia Albertiny je Munchova výstava mimoriadne úspešná. Niet sa čo diviť. Témy lásky, smrti a osamelosti budú aktuálne navždy. Umelcov, ktorí ich dokázali stvárniť originálne, sugestívne a vrcholne konzistentne, sa v dejinách objavilo len pár. Munch je jedným z nich.
Najdrahšie diela predané v aukcii:
1. Pablo Picasso: Alžírske ženy – 179,4 mil. dolárov (2015)
2. Amedeo Modigliani: Ležiaci akt – 170,49 mil. dolárov (2015)
3. Francis Bacon: Tri štúdie Luciana Freuda – 142,4 mil. dolárov (2013)
4. Alberto Giacometti: Ukazujúci muž – 141,3 mil. dolárov (2015)
5. Edvard Munch: Výkrik – 119,9 mil. dolárov (2012)