Dva osudy žien z najbližšieho okolia Adolfa Hitlera

Na rozdiel od - a to bez minimálnej snahy o objektivitu písaných a napriek tomu cenzurovaných pamätí "červených" generálov a diplomatov alebo niekoľkozväzkových encyklopédií na sovietskej strane, "subjektívne objektivizujúcich" kníh anglo-amerických politikov a vojakov zdôrazňujúcich vlastnú nezastupiteľnú úlohu v jednom z najrozhodujúcejších zápasov ľudstva, sa v nedávnom období objavili aj denníky a pamäti smerodajných osobností tretej ríše.
Každú z týchto kníh spája veľkolepý nadhľad, pohľad z generálnych štábov, ministerských úradovní, diplomatických salónov a stávajú sa akousi interaktívnou hrou, v ktorej neprehliadnuteľní dejatelia posúvajú na mape dejín bezmenné figúrky. Z nacistického Nemecka sa stáva dôstojný protivník, ktorý vinou niekoľkých chybných rozhodnutí boj prehral.

Sláva víťazom, česť porazeným
Vzniká tak pocit, že nebyť toho "nešťastného" holokaustu, mohli by sme spomínať na kultivovanú éru nacizmu, s vyasfaltovanými cestami, fungujúcimi továrňami a minimálnou zločinnosťou. Ak sa však zločincom stane samotný štát, ktorý za cenu miliónových obetí buduje "lepšiu" spoločnosť, v takom marazme sa spolupáchateľom stáva každý, kto bez uvažovania oblieka rovnošatu, žije svoj "slušný" a "smradľavý" život a v akomsi materiálnom blahobyte (blahobyte Tóna Brtka z Obchodu na korze) si opakuje, že on nič zmeniť nemôže, jeho politika nezaujíma, on o ničom nevie a nechce vedieť. Zabúdanie je sebaobranou páchateľov, prisluhovačov, ale aj obetí.

Vodcova pravá ruka
Dve knihy, dva osudy žien z najbližšieho okolia Adolfa Hitlera, sú dvoma zaujímavými pohľadmi do vnútra jedného z dvoch najzločinnejších štátnych zriadení v ľudskej histórii. Dva pohľady, dva rozdielne svety od seba nelíši literárna alebo faktografická atraktivita, ale schopnosť a vôľa nazrieť do vlastného vnútra a vyrovnať sa s vlastnými zlyhaniami.
Kniha Traudl Jüngeovej Do posledního okamžiku, s podtitulom Vzpomínky Hitlerovy sekretářky (Ikar, Praha 2003), ktorú autorka napísala s nemeckou novinárkou Melissou Müllerovou, je na prvý pohľad zanedbateľným, skoro až kuchynským spomínaním mladej administratívnej sily. Svoje spomienky dopísala už v roku 1948, váhala však s ich zverejnením. Nielenže ju po čase, uprostred skladania mozaiky o realite nacistického režimu, vyľakala vlastná naivita a nedostatok kritickosti, ale v záplave podobnej literatúry sa začala báť potlesku z nesprávnej strany.
Až keď sa v roku 2000 zoznámila s Melissou Müllerovou, novinárkou patriacou k druhej nemeckej povojnovej generácii, ovplyvnenej vedomím o zločinoch tretej ríše, rozhodla sa svoj rukopis zverejniť. Nekorigované spomienky dopĺňa Jüngeovej úprimná snaha objasniť, ako jednoducho mohol byť človek Hitlerom fascinovaný a aké ťažké je žiť s pocitom, že pracovala pre masového vraha. Spolu s nemeckým vydaním knihy vznikol v réžii rakúskeho výtvarníka Andrého Hellera filmový dokument Im toten Winkel.
Traudl Jüngeová mala iba 22 rokov keď sa náhodou, vďaka Albertovi Bormannovi, ocitla v Hitlerovom osobnom kruhu. Jej vnímanie bolo veľmi obmedzené, čo je z dnešného hľadiska len ťažko pochopiteľné. Dokonca aj pre ňu. Dostala sa pod Hitlerov vplyv, cítila sa tým veľmi polichotená, a to, čo sa jej osobne netýkalo, si nevšímala. Selankovité až nostalgické spomienky na spoločné posedenia, na časy, keď "přijeli ještě maršál Antonescu z Rumunska, říšský správce Horthy z Maďarska, Tiso ze Slovenska a král Boris z Jugoslávie", striedajú opisy posedení pri filmoch, čaji a opisy Hitlerových nálad, otcovskej starostlivosti, pracovitosti a prechádzok s verným vlčiakom Blondim. Aj udalosti z 20. júla 1944, po nevydarenom atentáte plukovníka von Stauffenberga, opisuje ako šokujúcu udalosť, ktorá prerušila jej výlet na bicykli.
Po návrate do Berlína v roku 1945 sa starala o Goebbelsove deti, osamelé v temnotách bunkra. Hitler jej nadiktoval závet, zúčastnila sa na jeho svadbe s Evou Braunovou, videla v debnách vynášať vlastnou matkou zavraždené deti ríšskeho ministra propagandy, ale aj: "na konci chodby jsou ještě otevřené dveře do Hitlerova pokoje. Ti, kdo odnášeli mrtvé, neměli volné ruce, aby za sebou pokoj zavřeli. Na stole leží Evin malý revolver, vedle něj růžový šifonový šátek a na zemi vedle židle paní Hitlerové vidím navíc mosazné pouzdro s ampulí jedu. Vypadá jako prázdná rtěnka. Na modrobíle vzorovaném povlaku Hitlerovy pohovky je krev; Hitlerova krev. Je mi zle. Těžký pach hořkých mandlí se mi hnusí." A ďalej už nič, iba útek z rozbombardovaného Berlína, sovietske zajatie, americké zajatie a nový život.

Šarmantný a príťažlivý
Vzťah Jüngeovej k Adolfovi Hitlerovi bol v prvých povojnových rokoch nerozhodný. Spomína na šarmantného, príťažlivého a otcovsky priateľského šéfa. Mohla ho, počas viac ako dvoch rokov, sledovať z najtesnejšej blízkosti, ale voči národnosocialistickému režimu ostávala vždy ľahostajná a nezaujímala sa oň. Nikdy sa nevyrovnávala s jeho ideologickými konštrukciami a neľudskosťou. Jej minulosť je nespracovanou zmesou drobných osobných spomienok a príšerných poznatkov, ktoré po vojne pomaly a len po zlomkoch získala.
Denacifikačný proces ju zbavil viny a s týmto rozsudkom aj počítala. Veď nikdy nebola členkou NSDAP.
Neuvedomovala si, že sa denacifikácia, tento dosiaľ skutočne ojedinelý pokus podrobiť celý národ kvôli jeho politickému postoju národnej čistke, zvrhol v rehabilitačnú frašku. Väčšina Nemcov pochopila tento proces ako konečnú bodku a vo veci nacistického obdobia zavládlo kolektívne mlčanie. Tento vývoj podporovali nielen záujmy bývalých spojencov. Každá zo strán potrebovala (tých svojich) Nemcov ako spojencov v studenej vojne a nemeckí politici Adenauerovej éry súperili o priazeň voličov mlčaním a presadzovaním požiadavky "hrubej čiary" za minulosťou.
Trápia ju však čoraz konkrétnejšie pocity viny a náhle sa jej ako domček z karát zrúti aj pohodlné alibi: "Veď som bola ešte taká mladá."
"Musela jsem tenkrát v ulici Franz-Joseph-Strasse už často projít kolem pamětní desky Sophie Schollové, aniž jsem si jí všimla. Jednoho dne jsem se na ni podívala a velmi mnou otřáslo, když jsem si uvědomila, že ta dívka byla popravena v roce 1943, když právě skutečně začínal můj život u Hitlera. Sophie Schollová, o rok mladší než já, byla původně také ve Svazu německých dívek, a velmi dobře pochopila, že má co do činění se zločineckým režimem. Najednou jsem stratila svou omluvu."
Detsky infantilné spomienky dokázala na sklonku života spojiť s poznaním o vlastnom zlyhaní. Nikdy nekončiaca trauma a snaha vyrovnať sa s minulosťou je síce malou, ale neobyčajne silnou a inšpiratívnou ukážkou poctivej sebareflexie.

Avantgarda tretej ríše
Traudl Jüngeová nepatrí k osobám, ktorých meno sa objavuje v hojne vydávaných a prekladaných knihách o Hitlerových ženách. Ani jedna z týchto publikácií sa však nezaobíde bez mena Leni Riefenstahl.
Memoáre jednej z najvýznamnejších filmových režisérok 20. storočia V mé paměti, mohutná, takmer 800-stranová kniha, sa prednedávnom dočkala českého prekladu (Prostor, Praha 2002). Táto rozsahom grandiózna kniha však bude sklamaním nielen pre záujemcov o obdobie nacizmu, ale aj pre ľudí, ktorých zaujíma história filmu. Riefenstahlová totiž určite patrí do každej encyklopédie moderného umenia a jej filmy Triumph des Willens (1935) a Olympia (1936) patria, popri dielach Dzigu Vertova a Roberta J. Flahertyho, do zlatého fondu svetovej dokumentaristiky.
Problém jej tvorby a života nespočíva len v tom, že počas celého obdobia, keď bol pri moci národnosocialistický režim, patrila medzi špičky nacistickej umeleckej elity a vyslúžila si označenie "jediná avantgardistka tretej ríše". Problém spočíva v jej absolútnom nedostatku sebakritickosti. Dôkazom jej neúnavnej snahy o vytvorenie vlastnej legendy je neustále situovanie sa do úlohy obete. Máloktorá ženská osobnosť nemeckej kultúry je taká previazaná s udalosťami a kľúčovými postavami veľkej politiky nacistického režimu ako práve ona. Pokiaľ je v texte svojich memoárov vôbec schopná nahliadnuť do hĺbky utrpenia, ktoré zo sebou prinášala vojna, potom sa ako obeť cíti predovšetkým sama. Zatiaľ čo jej židovskí kolegovia mizli v exile, alebo zmizli vôbec, ona sa prácne predierala "nástrahami" režimu. Veď musela robiť toľko ústupkov a kompromisov, bojovať s byrokratmi, nakrúcať filmy, ktoré vôbec nechcela a ešte pritom bojovať so svojím najväčším nepriateľom Goebbelsom. Ešteže jej pri boku vždy stál chápajúci a umenie ctiaci Adolf Hitler. Jej vrcholné dielo, niebelungovský Triumf vôle zobrazujúci zjazd nacistickej strany v Norimbergu, sa stal ultimatívnym filmových obrazom krásnych nových časov. To, že ju týmto nakrúcaním poveril sám vodca, že film financovala strana, pre Riefenstahlovú nič neznamená. Vždy sa cítila zodpovedná len sama sebe a s pomocou veľmi úzkych kontaktov na stranícku špičku sa jej darilo realizovať aj tie najsmelšie plány. V súlade so svojím svedomím nikdy nepripustila, že by mohlo ísť o propagandu. Ona predsa stvárňovala iba pohľad na svet a svoje chápanie krásy a dokonalosti. Svoje umelecké diela necháva vznášať sa mimo priestoru a času. Voľná umelecká tvorba bola pre ňu absolútnym imperatívom, ktorému podriaďovala všetko. Nikdy v tom nevidela nič zlé. (Rovnako ako hviezdy a pracovníci československej normalizačnej kultúry). Na rozdiel od osamelého, bolestného výkriku obyčajnej a pravdu prijímajúcej sekretárky, je návrat Leni Riefenstahlovej v štýle dnešnej popkultúry vskutku pompézny. Na motívy jej osudov vznikli dve divadelné hry, množstvo tvorcov, vrátane dvojnásobnej držiteľky Oscara Jodie Fosterovej, prejavilo záujem sfilmovať jej životný príbeh. Vydavateľstvo Taschen pripravuje kompletné, luxusné vydanie fotografií zo Sudánu a na celom svete sú všetky jej filmy dokonale remastrované, predajným hitom na DVD. Svetové celebrity sa predháňajú v snahe pózovať 102-ročnej mediálnej hviezde pred objektívom jej fotoaparátu.
A predsa je v životnom postoji tejto bývalej krásnej tanečnice, skvelej herečky, výnimočne talentovanej fotografky a filmárky čosi obludne odporné.
Leni Riefenstahlová je dodnes pyšná na to, že nikdy nebola členkou NSDAP a s láskou spomína, ako sa osobným sprostredkovaním medzi Mussolinim a Hitlerom pričinila o pokojné pripojenie Rakúska k ríši, ako prijala vlastnoručne písaný obdivný list od Stalina, ktorý vyjadril obdiv k filmu Olympia.
Jej životný názor pripomína nielen osud Hendrika Höfgena, hlavnej postavy slávneho románu Klausa Manna Mefisto, ale aj postoj všetkých mlčky spolupracujúcich slušných ľudí nielen hnedej, ale aj červenej totality.
"Sivá myška" Jüngerová bola schopná a ochotná podstúpiť utrpenie spytovania svedomia. Slávna a talentovaná Riefenstahlová niečo také nielen odmieta, ale na svojom zlyhaní vybudovala žiarivú kariéru.
"Hrubá čiara" a kolektívne zabúdanie je obľúbeným liekom pre všetkých, ktorí sa brodia v marazme vlastnej minulosti. Možno netreba napísať knihu, možno stačí vnútorná pokora.