Najstrašnejší zážitok v Trenčianskych Tepliciach? Ukrajinský internát

Zatiaľ najstrašnejším zážitkom festivalovej súťaže na 22. Medzinárodnom filmovom festivale ArtFilmFest v Trenčianskych Tepliciach a Trenčíne bol ukrajinský surrealistický thriller Klan (distribuovaný bude pod názvom Kmeň). Ide o zaujímavo rozprávaný príbeh vzostupu hluchonemého Sergeja v ukrajinskej internátnej škole pre hluchonemých. V škole sa takmer neučí. Hlavne sa tam smilní a ponižuje. Vlády v internáte sa ujali starší a silnejší žiaci a skupina skorumpovaných učiteľov. Tí terorizujú mladších, "pasú" niekoľko dievčat a predávajú ich na parkovisku vodičom nákladiaku, ale predovšetkým nehanebne prepadajú osamelých ľudí a okrádajú ich, prípadne zabíjajú. Všetci chcú peniaze, jedni na cestu do Talianska, druhí na oblečenie, tretí na pitie a dievčatá. Potreba peňazí je neukojiteľná. Aj keby hrdinovia tohto zvláštneho príbehu ukradli milión, budú kradnúť ďalej. Vo filme sa nehovorí, jediný reálny hovor možno započuť z rady na talianske víza. Sú počuť len vzdychy pri súloži, pri amatérskom potrate alebo pri bití okrádaných.



"Do Trenčianskych Teplíc jazdím každoročne z Trenčína, vidím tu vždy výborné filmy, ale spamätávam sa z nich celý ďalší rok," povedala mi jedna diváčka po zhliadnutí ukrajinského filmu, ktorý bol prvýkrát tento rok v máji uvedený v programovej sekcii Týždeň kritiky na MFF v Cannes . Jeho získanie pre slovenský festival je úspechom trenčianskej festivalovej diplomacie. Pred filmom išiel krátky videopredhovor režiséra Myroslava Slabošpytského. Ukrajinský filmár povedal, že ide o film jeho života, ktorý točil štyri roky a snažil sa, aby vznikla univerzálna snímku zrozumiteľná od Islandu po Hongkong. Film je však totálne depresívny, takže po jeho zhliadnutí je potrebné upokojiť sa prechádzkou do okolitých Strážovských vrchov.



Na festivale boli tiež dva unikátne austrálskej filmy. V medzinárodnej súťaži bol premietnutý film 52 utorkov a v sekcii Okolo sveta pozoruhodný krajinársky film Stopy. Oba dva filmy vychádzajú zo skutočných udalostí a patrí k tomu najlepšiemu v programe festivalu. 52 utorkov v réžii austrálskej režisérky Sophie Hyde opisuje jemne a bez zbytočných drastických scén situáciu, kedy šestnásťročná Billie začne strácať pôdu pod nohami. Jej matka Jane, ktorú Billie miluje, jej prezradí, že sa chce stať mužom. Potrebu zmeny pohlavia žena pocítila už krátko po narodení dcéry, ale váhala. Až po pätnástich rokoch sa rozhodne pre bolestný prerod v muža. Začne tým, že si ostrihá vlasy a zvýrazní mužské prvky oblečenia, potom nasleduje operácia pŕs a neskôr pohlavných orgánov. Matka s dcérou ale nechce stratiť kontakt. Dajú si na rok dopredu schôdzky každý utorok popoludní. A tiež každý utorok bol film natáčaný - chronologicky medzi augustom 2011 a augustom 2012. Dokončený bol ale až v roku 2013. Uprostred príbehu nastáva kríza, keď Jane (vtedy už James) musí zo zdravodních dovodov vysadiť testosterón a jej dcéra v reakcii na udalosti doma natáča akési soft porno s dvojicou svojich spolužiakov a skúma tak hranice vlastnej sexuality. Za to jej však hrozí vyhadzov zo školy. Najlepšou časťou filmu je to, ako okolie vníma prerod ženy v muža - najskôr je pre okolie jednoducho lesbička zo širokej oblasti queer genderu, neskôr typická reprezentantka transsexuality a neskôr sa stáva skutočným mužom, ochlpeným na prsiach a schopným pomocou latexovej náhradky uspokojiť inú ženu. 52 utorkov sú poctivé a úprimné zápisky dcéry, ktorá tápe potom, čo jej matka stratí rodovú identitu a kedy ona sama nevie, čo so svojím telom a svojou dušou.



Film Stopy je zase one woman show slávnej austrálskej herečky Mii Wasikowskej v réžii Johna Currana. Wasikowska tu stelesnila austrálsku cestovateľka a spisovateľku Robyn Davidson, slávnu vďaka svojmu prechodu austrálskej divočiny so štyrmi ťavami v roku 1977 a vďaka vzťahu so Salmanom Rushdiem. Film bol celkom verne natočený podľa románu Robyn Davidson Tracks. Tá nemala pôvodný zámer niečo o ceste písať okrem jedného dohodnutého článku pre časopis National Geographic, ktorý jej cestu sponzoroval. Film začína na ťavej farme pri meste Alice Springs, kde Robyn získavala rok zručnosti od rešpektovaného chovateľa ťiav pôvodom z Afganistanu. Ďalšou postavou, ktorá jej výrazne pomohla, bol fotograf a bítník Rick Smolan, ktorého Robyn stretla v Alice Springs. Ten jej na dohovorených miestach dlhé cesty niekoľkokrát vyhľadal - on ale cestoval na rozdiel od Robyn terénnym autom. K najsilnejším častiam filmu patrí Robynin kontakt s Aborigincami, ktorí jej na ceste výrazne pomohli s orientáciou a dokonca jej časť cesty sprevádzali. Po zastávke v Ayers Rock (Uluru) ju čakala najťažšia časť cesty v posvätnej krajine, kde žena nachádza zvyšky obydlia, zdochliny a opustené políčka a kadiaľ za rok prejde len pár terénnych áut. Aj v najťažších situáciách ženu tešis západy slnka a vitalita jej psa Diggityho. Ten je ešte viac nezdolný ako ťavy. Davydson nakoniec po absolvovaní 2700 kilometrov dorazí k Indickému oceánu. Nikdy doteraz neodpovedala na otázku, prečo vlastne túto samovražednú cestu podnikla. Film nadhadzuje motív potreby samoty a nutnosť prekonať sama seba a vytrvať. Po troch rokoch po svojej ceste napísala Davydson cestopis Tracks a začiatkom deväťdesiatych rokov jej milenec a poradca Rick Smolan publikoval obrazovú knihu Z Alice Springs k oceánu. Príbeh "ťavej ženy" má všetko to, čo diváka zaujíma: napätie, pozadie skutočných postáv a udalostí a scény z nádhernej prírody, kde sa strieda zelená trávnatá krajina s bušou, s púšťou a bielymi pieskami. Film má presne tú mieru autenticity, ktorú potrebuje, aby sme mu verili a Mia Wasikovska mu dokázala vdýchnuť očarenie človeka, ktorý miluje divokú prírodu, ale zároveň sa jej bojí.

Z Trenčianskych Teplíc Radovan Holub