"Naposledy som Milana Laluhu videl pred pár dňami. Vnímal som ho ako priateľa, ktorému nie je najlepšie, ale veľmi s potešením prijímal a bol rád, že sa dožil svojej výstavy v tej podobe, ako sa mu pozdávala," povedal pre HN kurátor jeho poslednej výstavy v Galérii mesta Bratislavy Juraj Mojžiš. Významný slovenský umelec a akademický maliar Milan Laluha zomrel dnes v noci, deň pred svojimi 83. narodeninami. Výstava s názvom Objavil som motív sa mala práve dnes, v deň jeho úmrtia aj skončiť, ale ako nám potvrdila hovorkyňa galérie, pri tejto smutnej príležitosti bude otvorená špeciálne až do zajtra.
Výstava je pozoruhodným prierezom maliarovým celoživotným dielom, v monografii k nej kurátor Juraj Mojžiš napísal:
Milan Laluha v prvej chvíli svojej ranej hodiny rozhodil širokú sieť a – rýchlo zatiahol. Do roku 1957 vstúpili do hry súvislostí všetci zúčastnení a roku 1957 Laluha platne a plnovýznamovo vyslovil svoj vzorec a formulu a metódu.
Pravdaže, o súkromné, ba až intímne objavy remeselného a umeleckého rázu určite nebola a dodnes nie je núdza. Neopakoval, Laluha varioval. Stal sa maliarom variácií. Dobrým príkladom pre práve napísané sú Laluhove autoportréty. Je ich dobrá tisícka a všetky hovoria o jednom a tom istom, ale rôzne pomenovanom, prípadne hovoria úplne inak o tom istom. O túžbe po presnosti. O presnom zápise. Povedané s maliarom Milanom Laluhom: Krajina – ale aj zátišie, aj dom a strom, aj rozhovor dvoch tetiek či chlapov za dedinou – obsahuje také a také veci, také a také tajomstvo žíhaných červení, vykúvaných čiernočiernych liniek, žltého jasu, tajomstvo modrých nočných chorálov, prísvitov, prísľubov, tajomstvo nepokojného rytmu zvlneného poľa kosatcov a hrbáčok pod svietiacimi tvarmi domov a obce, kastela či pod vežou-ochankyňou, teda obsahuje vieru a nádej. Skutočnosti sú povážlivé, tisíckrát opustené a tisíckrát človekom na ceste objavené. Objavené trebárs ako motív.
Pravda, aj o tomto sa už vyslovil Ján Krstiteľ moderného umenia Charles Baudelaire priam závratne: „Často sa opakuje: Štýl to je človek; ale nedalo by sa povedať rovnako pravdivo: Voľba námetov, to je človek?“ Milan Laluha celým svojím výtvarným dielom Baudelaireov výrok dosvedčuje a potvrdzuje.
Výstava 135 obrazov je toho reprezentatívnou ukážkou v podobe cyklov Hrabačka, Tetka, Tetka s batohom, ale aj ďalších olejomalieb z 50-tych až 80-tych rokov. Napríklad Traja chlapi, Tesári, Do hory, Mičinská noc, Práca, Cesta, V záhrade či Farebné podanie. Nechýbajú zátišia, jedna miestnosť je zaplnená plnotučnými ženskými aktmi, ďalšia jeho dvadsiatimi autoportrétmi z obdobia rokov 1958 až 1994. "Niektoré z nich by mohli byť v občianskom preukaze," dodal Mojžiš.
Snímka: © Martin Levinne
Zo stredného Slovenska ku Galandovcom
Milan Laluha sa narodil 11. novembra 1930 v Tekovských Lužanoch. Duchovným rodiskom jeho tvorby sa stala stredoslovenská dedina Dolná Mičiná, krajina jeho detstva. Preto sú pre jeho maľbu charakteristické motívy krajiny, stromov, zátiší, dreveníc, humien, tetiek ako sa zhovárajú, alebo idú s hrabľami do polí, mužov pri práci, alebo sediacich s červenými nosmi pri poháriku, teda postavy v pohybe a v rozličných variáciách. Jeho záujmu však neušli ani ženské akty, autoportréty umelca a obľúbené zátišia s fľašami.
V jeho tvorbe sa prelínajú tradície i modernosť vo výtvarnom umení. Milan Laluha patrí do umelecky silnej Skupiny Mikuláša Galandu, ktorá na začiatku druhej polovice 20. storočia programovo nadviazala na našu medzivojnovú avantgardu. Našiel si svoj charakteristický výtvarný vzorec - tzv. laluhovskú formulu obrazu. Obraz stavia z kubusov, veľkých hranatých a zaoblených foriem. Potom tvary oživuje typickou žiarivou farbou - k červenej a žltej pridáva zelenú a modrú farbu. Dopĺňa ho aj kontrastom čiernej a bielej. Po maturite Milan Laluha študoval v rokoch 1950-1955 na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave u profesorov Ľudovíta Fullu, Ernesta Zmetáka a Dezidera Millyho. Po štúdiách sa vrátil do Mičinej, potom tvoril v Martine a nakoniec sa natrvalo usadil v Bratislave.
Jeho variant tradičného slovenského žánru vychádzal z domácich súvislostí, z myšlienkovej atmosféry generačného nástupu okolo roku 1957. „V detstve nám dlho hovorili: Duch. Hovorili nám: Krása. Hovorili nám: Človek. Začiatočné písmená týchto pojmov nezabudli byť pri nijakej príležitosti veľké a čobolo mimo nich bolo akosi kvôli nim. Boli sme mladí a mali sme rešpekt pred týmito iniciálami. Ale rástli sme vedľa nich a pomaly odhadovali, koľko skutočného sa tratí na riedkom site veľkolepých fráz… “. Tieto vety napísal roku 1957 básnik Milan Rúfus do katalógu pražskej výstavy „Mladé slovenské umenie“, ktorá odštartovala dnes už historický Nástup 57, teda prvú povojnovú vlnu našej výtvarnej moderny. Vieme, že sa profilovala okolo maliarov a sochárov Skupiny Mikuláša Galanda (Barčík, Laluha, Krivoš, Paštéka, Rudavský, Kompánek a ďalší).
“Keď začínam maľovať”, povedal v jednom rozhovore, “zbehne sa mi to až do akéhosi vzorca.”. (soga.sk)
Po roku 1968, keď sa politická moc snažila galandovcov umlčať, patril medzi tých, ktorí sa utiahli do svojho vlastného sveta a vytrvalou tvorbou dávali nehlučne na známosť, že sa nepoddali. V roku 1962 sa Milan Laluha prvý raz predstavil samostatne výstavou kresieb v Bratislave. Odvtedy sa zúčastnil na desiatkach výstav doma i v zahraničí. V roku 1966 získal Laluha Cenu Osvalda Licciniho na XXXVIII. Bienále v Benátkach.
Úspešný na aukciách
Laluha bol často obľúbený aj na aukciách. A aj keď patril doteraz na dražbách medzi žijúcich autorov, riaditeľ aukčnej siene SOGA Ján Abelovský už vtedy pre HN tvrdil, že jeho obchodná hodnota je nespochybniteľná. "Vložené peniaze do jeho obrazov sa ďalej zhodnotia, ale závisí od toho, akého Laluhu si človek kúpi, najcennejšie sú 60. roky a začiatok 70. rokov,“ doplnil. Jeho diela dnes tvoria základ štátnych galerijných zbierok tohto obdobia.
Viacerí odborníci sa zhodujú, že tvorba po tomto období nepatrí už k tým najkvalitnejším dielam z jeho zbierky. "Približne od 70. rokov bola jeho tvorba rozkolísaná a kvalitatívne nie je vždy jednoznačná, pretože už tvoril priveľa predajných diel,“ doplnila pre HN kurátorka Szofia Kiss-Szemán. Napriek tomu je však významnou postavou v našich dejinách a túto pozíciu si udržiava dodnes aj tým, že patrí medzi najpredávanejších autorov súčasného umenia.
Niektoré najvyššie dosiahnuté konečné ceny diel autora (zdroj soga.sk):
31 000 eura - Ženy z Mičinej. Okolo 1965. Olej na plátne (2010)
28 000 eura - Žena s batohom. 1965. Olej na plátne (2012)
17 900 eura - Žena. 1970-75. Olej na plátne (2011)
14 500 eura - Žena. Okolo 1975. Olej na plátne (2010)