Volám sa Serena a som agentkou MI5

Píše rok 1972. Británia prežíva ropnú krízu, zmieta sa v hospodárskych problémoch, sociálnych nepokojoch a terorizme, vyvolanom konfliktami v Severnom Írsku. Studená vojna si vyžaduje boje aj na poli kultúry, a neraz ide o zákulisné ťahy, intrigy a premyslenú manipuláciu.

Serena študuje v poslednom ročníku na Cambridge, je dcérou anglikánskeho biskupa a nečakane zažije krátky ľúbostný románik so starším profesorom. Ten ju zasvätí nielen do britskej histórie, ale aj do súčasnej politickej situácie a pripraví ju na prijatie do spravodajskej služby známej ako MI5.

Svetoznámy Ian McEwan napísal pútavý román Opeácia Medový motúz, ktorý má autobiografické črty, nechýba mu napätie a riadna dávka sebairónie, či humoru.  New York Times ho označil za pozoruhodnú knihu a San Francisco Chronicle dodáva: „Jedna z najlepších kníh roka 2012!“

HNonline.sk vám prináša úryvok z nového románu Iana McEwana:

Volám sa Serena Fromová (to Serena znie ako bájna Siréna) a takmer pred štyridsiatimi rokmi ma britská tajná služba poverila diskrétnou misiou. Neskončila som ju slávne. Po osemnásťmesačnom pôsobení ma vyhodili, znemožnila som sa a zruinovala aj svojho milenca, hoci on si určite môže sám za to, ako skončil.

Nebudem míňať veľa času spomienkami na svoje detstvo a roky dospievania. Som dcéra anglikánskeho biskupa a vyrastala som so sestrou v areáli katedrály čarovného mestečka vo východnom Anglicku. Môj rodný dom bol prívetivý, kultivovaný, vkusne zariadený a plný kníh. Rodičia sa mali radi, mňa milovali a ja som milovala ich. Medzi sestrou Lucy a mnou bol jedenapolročný rozdiel, a hoci sme sa počas dospievania hlasno hádali, nepretrvávala medzi nami nevraživosť a v dospelosti sme sa ešte väčšmi zblížili. Otec bol vo svojej viere v Boha umiernený a uvážlivý, veľmi ju do nášho života nevnucoval a uspokojovalo ho, že hladko postupuje v cirkevnej hierarchii a môže nás nasťahovať do pohodlného domu ešte z čias kráľovnej Anny. Bol z neho výhľad do uzavretej záhrady so starodávnymi záhonmi trvaliek, ktoré sú dôverne známe obdivovateľom záhradnej architektúry. Bývalo sa nám tam pokojne, ba až závideniahodne a idylicky. Vyrastali sme v oplotenej záhrade so všetkými radosťami aj obmedzeniami, ktoré z toho vyplývali.

Koncom šesťdesiatych rokov sa začalo žiť ľahkovážnejšie, ale to nám životné návyky nenarušilo. Okrem choroby som nevymeškala v miestnej základnej škole ani deň. Ešte som bola tínedžerka, keď k nám cez záhradný plot prenikol vášnivý petting, ako sa to vtedy nazývalo – prvé pokusy s cigaretami, alkoholom, ba aj so štipkou hašišu, rokenrolové platne. Všetko navôkol akoby sa rozžiarilo jasnejšími farbami a vrúcnejšími vzťahmi. Tak ako moje sedemnásťročné priateľky, i ja som sa nesmelo, ale s potešením tvárila ako rebelant, ale zároveň sme sa všetky venovali školským povinnostiam, učili sa naspamäť a potom zo seba chrlili nepravidelné slovesá, riešili sme rovnice a rozoberali pohnútky románových postáv. Pokladali sme sa za zlé dievčatá, ale fakticky sme boli skôr dobré. Ovzdušie roku 1969 sa nám páčilo, vzrušovalo nás. Súviselo s očakávaním, že čoskoro príde čas, keď opustíme domovy a poberieme sa za ďalším vzdelávaním niekam inam. Za prvých osemnásť rokov môjho života sa nič zvláštne ani pozoruhodné nestalo, a preto ich preskočím.

Keby záležalo na mne, zvolím si pohodlné štúdium angličtiny na niektorej provinčnej univerzite ďaleko na sever alebo na západ od svojho domova. Rada som čítala romány. Priam som ich hltala – za týždeň som zvládla dve-tri knihy. Celkom by mi bolo vyhovovalo, keby som tak trávila čas ďalšie tri roky. No v tom čase ma pokladali za zázrak prírody – zhodou okolností sa vo mne ako v dievčati prejavil talent na matematiku. Mňa tento predmet nezaujímal, nemala som z neho veľké potešenie, ale páčilo sa mi, že som sa v ňom prepracovala na špičku, navyše bez väčšieho úsilia. Poznala som riešenia príkladov ešte skôr, ako som ich vyrátala. Zatiaľ čo priateľky s námahou príklady počítali, ja som riešenie dosiahla niekoľkými improvizovanými postupmi, ktoré boli sčasti viditeľné a sčasti vychádzali z pocitu, že si počínam správne. Ťažko sa dalo vysvetliť, kde sa táto schopnosť vo mne berie. Skúška z matematiky si očividne vyžadovala menšie úsilie ako skúška z anglickej literatúry. V poslednom ročníku som bola kapitánkou školského šachového tímu. Iba s istou historickou predstavivosťou sa dá dnes pochopiť, čo v tých časoch znamenalo pre dievča pricestovať do susednej školy a zhodiť tam z piedestálu nejakého bohorovného nafúkaného chlapca. Pravdaže, matematiku a šach, podobne ako hokej, skladané sukne a zborový spev som pokladala za školské taľafatky. Keď som začala uvažovať o tom, že sa prihlásim na univerzitu, videlo sa mi, že je čas tieto detinské veci niekam odpratať. No nerátala som so svojou matkou.
Bola typickým stelesnením či paródiou manželky farára a neskôr biskupa – mala neuveriteľnú pamäť na mená, tváre i ponosy farníkov. S hodvábnou šatkou od Hermèsa sa plavila po uliciach ako plachetnica. K záhradníkovi a upratovačke sa správala vľúdne, ale odmerane. Usilovala sa zachovať si dokonalý šarm na hocijakej spoločenskej úrovni a v hocijakej tónine. Ako vedela dohovoriť fajčiacim ženám z okolitých sídlisk, keď zišli do krypty v Klube mladých matiek a celkom im z jej rečí skamenela tvár! Ako strhujúco čítala príbeh Štedrého večera osireným deťom, ktoré sa jej v našom salóne zhŕkli pri nohách! S akým prirodzeným sebavedomím sa bavila s canterburským arcibiskupom, keď sa raz po udelení požehnania reštaurovanej katedrálnej krstiteľnici zastavil na čaj a čokoládové sušienky! Počas jeho návštevy vyhnali mňa i Lucy na poschodie. Toto všetko – a v tom spočíva zložitosť našej situácie – vykonávala s bezvýhradnou oddanosťou a podriadenosťou otcovým záujmom. Podporovala ho, slúžila mu a uľahčovala jeho pôsobenie. Ukladala mu ponožky do bielizníka, zakaždým mu vyžehlila a potom zavesila do skrine kamžu, dbala, aby v jeho pracovni nebola štipka prachu, a zabezpečovala hlboké ticho v dome každú sobotu, keď si písal kázeň. Vyžadovala za to jedine – pravdaže, môžem sa to iba domnievať –, aby ju miloval či aspoň nikdy neopustil.

No vôbec som nechápala, ako je možné, že sa pod matkiným konvenčným zovňajškom skrýva odolné zrniečko feministky. Som presvedčená, že toto slovo nikdy nevyslovila, ale to na veci nič nemení. Jej istota ma ľakala. Vyhlásila, že ako žena mám povinnosť zapísať sa v Cambridgei na štúdium matematiky. Ako žena? V tých dňoch v našom prostredí nikto takto neuvažoval. Nijaká žena nerobí niečo iba preto, že je žena. Matka zdôrazňovala, že mi nedovolí márniť talent. Mojou povinnosťou je vynikať a stať sa výnimočnou. Určite ma čaká primeraná kariéra v prírodných vedách, technických odboroch alebo v ekonomike. Siahla po rozšírenom banálnom klišé, že som sa narodila pod šťastnou hviezdou. Nebolo to spravodlivé voči sestre, lebo ak som bola bystrá a krásna, to isté platilo aj o nej. Bol by v tom čert zakopaný, keby som nevysadla na vysokého koňa. Nechápala som túto logiku, ale zahryzla som si do jazyka. Matka by mne ani sebe vraj nikdy neodpustila, keby som mala kysnúť na štúdiu angličtiny a stať sa, tak ako ona, iba lepšie vzdelanou ženou v domácnosti. Hrozilo by mi nebezpečenstvo, že premárnim život. Týmito slovami sa vlastne priznávala. Jediný raz takto naznačila nespokojnosť so svojím osudom.

Potom si vzala na pomoc môjho otca – „biskupa“ –, ako sme ho so sestrou volali. Keď som raz popoludní prišla domov, matka mi povedala, že otec na mňa čaká vo svojej pracovni. V zelenom saku s heraldickým emblémom a s ozdobným nápisom Nisi Dominus Vanum (Bez nášho Pána všetko je márnosť) som sa mrzuto spustila do koženej klubovky, zatiaľ čo on ostal za písacím stolom, hrabal sa v písomnostiach a pohmkával si, kým si usporiada v hlave myšlienky. Domnievala som sa, že sa chystá zopakovať mi podobenstvo o talentoch, ale zvolil prekvapujúci a praktickejší spôsob. Už predtým si zistil isté informácie. Cambridge by sme mali vnímať ako „otváranie brán do moderného egalitárskeho sveta“. Keďže mám trojnásobnú smolu – absolvovala som strednú školu s klasickým zameraním, som dievča a uchádzam sa o štúdium chlapčenského predmetu –, určite sa tam dostanem. Keby som sa však prihlásila na štúdium angličtiny (to som v súvislosti s Cambridgeom nepovedala; biskup si však na detaily nikdy nepotrpel), všetko by bolo oveľa ťažšie. Cez týždeň sa matka pozhovárala s riaditeľom školy. Do presviedčania sa zapojili učitelia niekoľkých predmetov, použili všetky dôvody mojich rodičov i svoje dôvody a, prirodzene, už som sa nevzpierala.

Vzdala som sa teda ambície študovať anglický jazyk v Durhame alebo Aberystwythe, kde by som určite bola šťastná, a namiesto toho som šla na cambridgeskú Newnham College a na prvom seminári, ktorý sa konal na Trinity, som zistila, aká som v matematike priemerná. Prvý semester ma skľučoval a takmer som odišla. Nemotorní chlapci, ktorí nedostali do vienka šarm ani také ľudské vlastnosti, ako sú empatia a generatívna gramatika, iba o málo bystrejší ako tí hlupáci, ktorých som rozdrvila v šachu, na mňa chlipne poškuľovali, keď som zápasila s pojmami, ktoré sa im videli ako samozrejmosti. „Pozrimeže, naša Siréna slečna Fromová!“ sarkasticky zvolal jeden z vyučujúcich, keď som každé utorkové ráno vstupovala do jeho pracovne. „Aspoň zažijeme sírenie! Poučte nás, osirených!“ Mojim pedagógom a spolužiakom bolo jasné, že fakticky tu nepochodím, lebo som pekné dievča, chodím v minisukni a mám blond vlasy až po lopatky. Naozaj som nemohla obstáť, lebo tak ako väčšina normálnych ľudí som v matematike veľmi nevynikala, aspoň nie na úrovni univerzitného štúdia. Usilovala som sa prestúpiť na angličtinu, francúzštinu či dokonca na antropológiu, ale nikto ma tam nechcel. V tých časoch sa prísne dodržiavali isté pravidlá. Rada by som tento dlhý, nešťastný príbeh skrátila. Slovom, štúdium matematiky som pretrpela a skončila ho s najhorším možným prospechom – na trojku.
Ak som rýchlo preletela cez detstvo a roky dospievania, určite zostručním aj svoje vysokoškolské obdobie. Nikdy som si nesadla do pramice, či už na nej bol, alebo nebol gramofón na kľuku, nenavštevovala som študentskú scénu Footlights – divadlo ma privádza do rozpakov –, ba ani som sa nedala zatknúť pri nepokojoch okolo hotela Garden House. No už v prvom semestri som prišla o panenstvo. Zdalo sa mi, že sa to niekoľkokrát zopakovalo, lebo zakaždým som pri tom nebola schopná slova a správala sa nemotorne, no potom počas deviatich trimestrov – dúfam, že ma neoznačíte za chlipnú ženu – to príjemne pokračovalo s ďalšími chlapcami, možno šiestimi, možno siedmimi, možno ôsmimi. Mala som medzi newnhamskými študentkami zopár dobrých priateliek. Hrala som tenis a čítala knihy. Vinou matky som študovala nesprávny odbor, ale neprestala som čítať. Počas štúdia som veľmi nečítala poéziu ani divadelné hry, ale zrejme som prežívala oveľa väčšie potešenie z románov než moji kolegovia angličtinári, ktorí každý týždeň museli vypotiť štúdie povedzme o románoch Middlemarch a Trh márnosti. Náhlivo som preletela tie isté knihy, možno si o nich aj podebatovala, ak niekto strpel moje kuchynské názory na literatúru, no potom som sa posunula ďalej. Čítanie bol spôsob, ako nemyslieť na matematiku. Ba viac-menej ako vôbec nemyslieť.

Ležiac na posteli, Trollopov román Ako teraz žijeme som zvládla za štyri popoludnia! Jediným pohľadom som vstrebávala do seba niekoľkoriadkové texty aj celé odseky. Akoby som zrak i myšlienky mala mäkké ako vosk a odtláčali sa do nich jednotlivé knižné strany. Moje okolie neraz podráždilo, že obraciam strany každých pár sekúnd a zakaždým mi pritom netrpezlivo zapraská v zápästí. Nároky na knihy som mala veľmi jednoduché. Nezaťažovala som sa myšlienkami ani výstižnými slovnými spojeniami, vynechávala som podrobné opisy počasia, krajiny či interiérov. Túžila som nájsť v knihe postavy, ktorým možno veriť a ktoré prebúdzajú v čitateľovi zvedavosť, čo sa s nimi stane. Uprednostňovala som, keď sa hrdinovia zaľúbili alebo rozišli, ale veľmi som nenamietala, keď sa pokúšali aj o niečo iné. Moje želanie bolo azda prízemné, ale zakaždým som privítala, keď hrdina na konci knihy povedal: „Vezmi si ma!“ Romány bez ženských postáv mi prichodili ako púšť bez života. Preto som nevenovala pozornosť Conradovi ani väčšine Kiplingových a Hemingwayových príbehov. Autori mi neimponovali svojou povesťou. Prečítala som hocičo, čo sa ocitlo v mojej blízkosti. Brakovú literatúru, hodnotné diela i to, čo bolo medzi nimi – s nijakou knihou som nezaobchádzala v rukavičkách.
Ktorý slávny román sa začína takto? V ten deň, keď pricestovala, teplota dosiahla tridsať stupňov. Nie je to pôsobivé? Nepoznáte tento citát? Mojich newnhamských kolegov angličtinárov pobavilo, keď som im povedala, že Údolie bábik sa svojou kvalitou vyrovná románom Jane Austenovej. Zasmiali sa a celý mesiac si ma doberali. A pritom si zo Susannovej diela neprečítali ani riadok. No komu na tom záležalo? Komu by sa chcelo polemizovať s diletantskými názormi neúspešnej matematičky? Ani mne, ani kolegom sa do sporu nechcelo. Aspoň do tej miery som bola slobodná.

Sklon čítať počas vysokoškolského štúdia vôbec neznamená odbočiť do slepej uličky. Dokonca zásluhou kníh som sa dostala k profesii v tajnej službe. Keď som bola v poslednom ročníku, priateľka Rona Kempová začala vydávať týždenník ?Quis?. Desiatky takýchto projektov vzniklo a zase zaniklo, ale jej týždenník predstihol čas zmesou elitárskej a masovej kultúry. Poézia a populárna hudba, politické teórie a bulvárne klebety, sláčikové kvartetá a študentská móda, nouvelle vague a futbal. O desať rokov sa takáto koncepcia časopisu používala už všade. Rona ju zrejme nevymyslela, ale medzi prvými pochopila jej príťažlivosť. Skrížila Vogue s The Times Literary Supplementom a potom ako zápalné bomby k nim pridávala ukážky nových krátkodychých časopisov z Manhattanu a Ria. Dva otázniky v titulku boli novinkou a pomohli zabezpečiť vydanie jedenástich čísel. Rona si spomenula na môj názor na Susannovú a požiadala, aby som písala pravidelný stĺpček Čo som uplynulý týždeň čítala. Môj stručný prehľad mal byť „neformálny a širokospektrálny“. Aké ľahké! Písala som, ako mi jazyk narástol, zvyčajne som iba zosumarizovala zápletky kníh. Rýchlo som ich prebehla a potom s vedomou sebaparódiou zvýraznila svoj občasný názor na knihu niekoľkými výkričníkmi. Tento ľahkovážny aliteračný štýl mal dobrý ohlas. Tvrdili mi to neznámi ľudia, ktorí ma pri rozličných príležitostiach oslovili na ulici. Ešte aj uštipačný profesor matematiky prehodil o mojich stĺpčekoch lichotivú poznámku. Už nikdy potom som nemala príležitosť vychutnávať ako sladký a omamný elixír študentskú slávu.

Napísala som pol tucta bodrých stĺpčekov a nato sa čosi vo mne zlomilo. Podobne ako mnohí spisovatelia po prvom drobnom úspechu aj ja som sa začala brať príliš vážne. Mala som nevycibrený vkus, prázdnu hlavu a bola som zrelá na to, aby ma niekto v písaní stĺpčeka vystriedal. Tak ako sa to opisovalo v románoch, ktoré som čítala, aj ja som čakala na rytiera, ktorý mi vyrazí dych. Tým rytierom sa stal strohý Rus. Objavila som autora, ústrednú myšlienku a nadchlo ma to. Zrazu sa mi ponúkla téma a s ňou som pochopila aj svoju misiu. Text svojich stĺpčekov som začala úmorne prepisovať. Kým predtým som o prečítaných knihách jednoducho na malej ploche porozprávala, teraz mal môj prehľad kníh aj druhú či tretiu verziu. Podľa môjho skromného názoru sa stĺpček zmenil na významnú službu verejnosti. V noci som vstala, odstránila z textu celé odseky a pokreslila ho šípkami a krúžkami. Dovoľovala som si v ňom rozličné exkurzy. Uvedomovala som si, že mi tým klesne popularita, ale bolo mi to jedno. Vopred som vedela, že za to zaplatím vysokú cenu. Ronine námietky som prijímala s hrošou kožou. Skôr ma napĺňali zadosťučinením. „Nielenže je to utárané,“ chladne mi vyčítala, keď mi raz popoludní v Copper Kettle vracala stĺpček. „No na tomto sme sa nedohodli.“ Mala pravdu. Hnev a naliehavosť presadiť svoj názor mi zúžili záujmy a zničili štýl, ktorý bol plný expresívnych slov a výkričníkov.

Môj pád vyvolalo päťdesiat minút, ktoré som strávila s Jedným dňom Ivana Denisoviča v novom preklade Gillona Aitkena. Siahla som po ňom hneď potom, ako som dočítala Chobotničku Iana Fleminga. Zmena bola drsná. Nevedela som nič o sovietskych pracovných táboroch a nikdy som nepočula slovo gulag. Keďže som vyrastala v areáli katedrály, sotva som sa mohla dozvedieť o krutých absurdnostiach komunizmu a o tom, ako odvážni muži a ženy v bezútešných a odľahlých trestaneckých kolóniách nemyslia celé dni na nič iné, iba na to, ako prežiť. O státisícoch ľudí, ktorých transportovali do sibírskych pustatín za to, že bojovali za svoju vlasť v cudzej krajine, že sa stali vojnovými zajatcami, že nahnevali straníckeho funkcionára, že sami boli straníckymi funkcionármi, že nosili okuliare, že boli homosexuáli, židia, roľníci vlastniaci kravu alebo básnici. Kto otvorene vystúpi za týchto ľudí? Nikdy predtým som si nerobila ťažkú hlavu z politiky. Netušila som o sporoch a dezilúzii staršej generácie. Ba ani som nepočula o „ľavej opozícii“. Okrem školy sa moje vzdelávanie zameralo iba na ďalšie vedomosti z matematiky a kopu paperbackových románov. Bola som naivná a rozhorčovala sa iba morálne. Nepoužívala som slovo „totalitarizmus“, ba ani o ňom nepočula. Pravdepodobne by som si bola myslela, že má niečo spoločné s odmietaním alkoholu. Keď som zhromažďovala články o tomto neznámom fronte, zazdalo sa mi, že vidím cez oponu a prenikám na nové územia.

V priebehu týždňa som si prečítala Solženicynovo V prvom kruhu. Názov knihy pochádzal od Danteho. Jeho prvý kruh pekla bol vyhradený gréckym filozofom a tvorila ho zhodou okolností príjemná ohradená záhrada obklopená pekelným utrpením, záhrada, z ktorej sa únik a vstup do raja zakazoval. Dopustila som sa začiatočníckej chyby, keď som predpokladala, že doteraz každý ako ja o ničom nevie. Zo svojho stĺpčeka som chrlila výčitky. Vari samoľúby Cambridge naozaj nevie, čo sa dialo a ešte deje takmer päťtisíc kilometrov na východ, vari si nevšíma, aké škody robí jedna neúspešná utópia, v ktorej stoja rady pred obchodmi s potravinami a ľudia sa hrôzostrašne obliekajú? Vari nevie, čo v nej robí s ľudským duchom obmedzenie cestovať? Čo by sa malo urobiť?

?Quis? toleroval štyri kolá môjho antikomunizmu. Môj záujem sa rozšíril o Koestlerovu Tmu napoludnie, Nabokovov Šikmý pruh a vynikajúcu Miloszovu rozpravu Zotročený duch. Ako prvá osoba na svete som pochopila Orwellov román 1984. No moje srdce patrilo najmä mojej prvej láske – Alexandrovi. Čelo, ktoré sa dvíha ako pravoslávny chrám, zahrotená brada vidieckeho popa, chmúrna autorita poučená gulagmi, zaťatá odolnosť voči politikom. Ani jeho náboženské presvedčenie ma nemohlo odradiť. Odpustila som mu, keď vyhlásil, že ľudia zabudli na Boha. Sám bol Boh. Kto sa mu mohol rovnať? Kto mohol popierať jeho Nobelovu cenu? Keď som uprene hľadela na jeho fotografiu, chcela som sa stať jeho milenkou. Slúžila by som mu, ako moja matka slúži otcovi. Aj ja by som mu ukladala do bielizníka ponožky? Ako rada by som si bola pokľakla a umývala mu nohy! Jazykom!

V tých dňoch sa nešvármi v sovietskom systéme bežne zapodievali západní politici a úvodníky väčšiny novín. Z pohľadu študentov sa však politici správali dosť nechutne. Ak CIA je proti komunizmu, zrejme by mali o tom niečo aj povedať. Labouristi dosiaľ paktovali so starnúcimi neústupčivými kremeľskými tyranmi a verili ich strašnému projektu, dosiaľ spievali na výročných konferenciách Internacionálu a vysielali na Východ ako prejav dobrej vôle študentov na výmenné pobyty. V rokoch studenej vojny, keď prevládalo binárne myslenie, nebolo problémom so Sovietskym zväzom súhlasiť, keď americký prezident viedol vojnu vo Vietname. Rona, vždy uhladená, naparfumovaná a dokonalá, mi pri olovrante v Copper Kettle vysvetľovala, že jej v mojom stĺpčeku nerobí starosti politika. Previnila som sa zrejme vážnejšie. Ďalšie číslo jej časopisu môj príspevok už neprinieslo. Nahradil ho rozhovor so psychedelickou hudobnou skupinou The Incredible String Band. A potom ?Quis? prestal vychádzať.


Pripravené v spolupráci s: