Už to skoro začína byť nuda. Prvý deň Colours of Ostrava, otázka na tlačového hovorcu, koľko sa na začiatku festivalu zišlo ľudí, a jeho strohé konštatovanie: „Zase máme rekord.“ Opakuje sa to už po niekoľkýkrát. Tento rok 24 650 ľudí, o dva a pol tisíc viac než vlani. To je takmer zázrak v priamom prenose.
Je sympatické, že si festival aj pri inak radostnom začatí pripomenul z predchádzajúcej noci ťažko zraneného Michala Hrůzu. Riaditeľka Colours Zlata Holušová mu poslala pozdrav, želanie, aby na festivale zahral budúci rok, a nechala premietnuť jeden z jeho klipov.
Les Tambours du Bronx. Snímka: Matyáš Theuer, Colours of Ostrava
Potom už to pre narastajúci dav rozbalili francúzski Les Tambours du Bronx. Skôr než klasická kapela performančné združenie, ktoré skôr než hudbu v pravom slova zmysle prevádzkuje show. Avšak show veľmi pôsobivú. Skoro dvadsať chlapíkov s kerkami a výstrednými účesmi búši do pomaľovaných kovových barelov, v jednoduchej hrmotnej choreografii navodzuje zvuky džungle veľkomesta. Dokonalé - zvlášť v kulisách bývalých hutí v Dolných Vítkovicích. Hoci, úprimne povedané, len tak na dve desiatky minút.
Ešte väčšie divadlo priviezli na najväčšiu scénu Ostravy ich krajania Shaka Ponk. Francúzske máničky pri nástrojoch a egyptská speváčka Samaha s mikrofónom lietajú medzi vcelku zaujímavými kompozíciami plnými zvratov, pamätníkom pripomínajúcimi časť neskorej tvorby Franka Zappu, a úplne nezaujímavými metalovými popevkami, ktorým nemožno uprieť iba energiu. Zmyslom existencie Shaka Ponk je však živé prevedenie a obrovské divadlo, ktorým ich show je. Obrie projekcie a živé animácie, prítomnosť virtuálne „opice“, pomenované Mr Goz, svetelný park, ktorý epileptikov núti brať po minúte nohy na plecia, a evidentné nadhľad, všadeprítomný a preto relativizujúci aj hudobne banálne pasáže.
Shaka Ponk. Snímka: Matyáš Theuer, Colours of Ostrava
V skutočnosti to najzábavnejšie z celého večera znelo na druhej hlavnej scéne, kde to pred polnocou rozbalil Američan Seasick Steve. Len v duu s bubeníkom rozpútal tento už 73-ročný pán garážovo-bluesovú šou, akú sme v Česku ešte nevideli. Seasick Steve pritom neprichádza s ničím zásadne novým, ani rýdzo hudobne, ani v tom, že hrá na ručne robené gitary, vyrobené z rôzneho haraburdia, automobilovými súčiastkami počínajúc a plechovkou od piva zďaleka nekončiac. Takýchto nástrojov bola scéna „tam dole na juhu“ plná už skoro pred sto rokmi.
Seasick Steve. Snímka: Matyáš Theuer, Colours of Ostrava
Všetko, čo robí, ale vie Seasick Steve skvele predať, a hlavne je až do špiku kosti dôveryhodný. Je to chlap, ktorému sa svetová sláva a popredné svetové pódia akosi „prihodili“, a on už nie je vo veku, že by si z toho sadol na zadok. Napokon, v rovnakom oblečení, v akom potom vyliezol na pódium, bol po celý večer zastihnuteľný na rôznych miestach areálu. A ani to popíjanie vína priamo z fľaše na pódiu nebolo na rozdiel od iných nijako ostentatívne. Proste mal smäd a chuť.
Prvý, zatiaľ viacmenej „rozbehový“ deň Colours privítal aj pár domácich umelcov, z ktorých za osobitnú zmienku stojí pesničkárka, hovoriaca si Stinka. Tú si na základe výborného debutového albumu Krrrva! vzala pod krídla alternatívne Full Moon Stage a harmonikárka a speváčka temného hlasu sa pre vystúpenie posilnila o hudobného vševeda Martina Černého s gitarou, klávesmi a ďalšími inštrumentmi a vytvorili veľmi osobitú verziu nadčasového undergroundového soundu.
Úvod Colours of Ostrava sa teda vydaril ako málokedy. Piatok už bude od popoludnia v znamení plného programu na všetkých scénach. Medzi najlákavejšie mená patria speváčky ZAZ a Emiliana Torrini, dánsky elektronik Trentemoller, Soulman Charles Bradley, z domácich Ille, Anna K. alebo Vlasta Rédl. Nad Ostravou svieti slnko a počasie je ideálne festivalové. Farebné.